Rozjímanie (3) - Gréckokatolícka cirkev farnosť Ďačov
Gréckokatolícka cirkev farnosť Ďačov
Kalendár
Dnes je: Utorok
11. august. 2020

Sviatok má:
dnes: Zuzana
zajtra: Darina
pozajtra: Ľubomír
včera: Vavrinec

IP:34.238.248.103.
ec2-34-238-248-103.compute-1.amazonaws.com
Hlavné menu
MenuMaker produced NavBar
Gréckokatolícky magazín

TV - naživo
gréckokatolícky magazín

Biblia
Nový zákon
Nový zákon

Starý zákon
Starý zákon
Spovedné zrkadlo

Plagát
Ďačov mapa

Letecký pohľad Ďačov
Vyhľadaj na stránke


Pokročilé vyhľadávanie
Radio
Stanica:
Nie je voľba


<a href=''>Play Nie je voľba</a>

Hrať v samostatnom okne
Gréckokatolícka cirkev farnosť Ďačov: Rozjímanie

Vyhľadávanie v tejto téme:   
[ Ísť na úvodnú stránku | Vybrať novú tému ]

Ježiš školí duchovných pastierov Byť veľkými blízkosťou Bohu i ľuďom
Rozjímanie

Ježiš školí duchovných pastierov: Byť veľkými blízkosťou Bohu i ľuďom

Svätý Otec František i v piatok 24. apríla obetoval slávenie Eucharistie za náročný čas pandémie. Zvlášť myslel na učiteľov i študentov, ktorí pokračujú vo svojej práci rozličnými formami aj v tejto výnimočnej situácii. V homílii sa sústredil na Ježiša ako učiteľa zástupov a zároveň toho, ktorý formuje srdcia samotných apoštolov, aby boli dobrými pastiermi, blízkymi Bohu i ľuďom.

V úvode svätej omše vysielanej v priamom z kaplnky Domu sv. Marty vyslovil pápež František nasledovný úmysel:

„Modlime sa dnes za učiteľov, ktorí musia veľa pracovať, aby zabezpečili vyučovanie cez internet a inými mediálnymi formami, a modlime sa aj za študentov, ktorí musia robiť skúšky spôsobom, na ktorý nie sú zvyknutí. Sprevádzajme ich modlitbou.“

Na vyučovanie a skúšanie sa vzťahovala aj homília Svätého Otca. Komentujúc evanjelium z Jánovej 6. kapitoly o rozmnožení chleba zástupu ľudí (Jn 6,1-15) pápež František ukázal Ježišov pedagogický prístup, akým učí apoštolov o vlastnostiach dobrého pastiera. To, čo Ježiš ukazuje apoštolom a čím ich skúša, platí aj pre dnešných duchovných pastierov Cirkvi, aby sa nebáli byť nablízku Božiemu ľudu.

Plné znenie homílie Svätého Otca

Táto veta tohto úryvku nás necháva premýšľať: „Ale to povedal len preto, že ho skúšal. Lebo sám vedel, čo urobí“ (Jn 6,6). Ježiš to už mal na mysli, keď povedal Filipovi: „Kde nakúpime chleba, aby sa títo najedli?“ (Jn 6,5). Avšak povedal to, aby ho skúšal. On už vedel. Tu je vidieť Ježišov prístup k apoštolom. Neustále ich skúšal, aby ich učil. A keď to, čo mali urobiť, bolo nad ich možnosti, zastavil ich a učil ich.

Evanjelium je plné takýchto Ježišových prejavov, aby dal dozrieť apoštolom k tomu, aby sa stali pastiermi Božieho ľudu, v tomto prípade biskupmi, pastiermi Božieho ľudu. A jedna z vecí, ktorú Ježiš najviac miloval, bolo byť so zástupom ľudí, pretože toto je symbol univerzálnosti vykúpenia. A jedna z vecí, ktorá sa apoštolom až tak nepáčila, bol zástup ľudí. Im sa totiž páčilo byť pri Pánovi, počúvať ho, počúvať všetko to, čo Pán hovoril.

V ten deň sa vybrali na to miesto, aby mali deň odpočinku – tak hovoria ďalšie verzie iných evanjelií, pretože všetky štyri o tom hovoria ... možno boli dve rozmnoženia chlebov – vracali sa z misie a Pán povedal: „Poďme si trochu odpočinúť“ (porov. Mk 6,31). A išli tam.

Ľudia si všimli, kam po mori smerujú, prešli tam po brehu a čakali ich tam. A učeníci neboli radi, pretože ľudia im pokazili „sviatočný deň“, nemohli ho takto sláviť s Pánom. Napriek všetkému Ježiš začal učiť, oni počúvali, potom medzi sebou rozprávali... a prešli hodiny a hodiny, Ježiš rozprával a ľudia boli šťastní.

A oni si vraveli: „Je po našej oslave, náš oddych je zničený“. Ale Pán vyhľadával blízkosť ľudí a snažil sa formovať srdce pastierov k blízkosti Božiemu ľudu, aby mu slúžili. A oni, dá sa to pochopiť, cítili sa byť vyvolenými a tak trochu privilegovaným kruhom, privilegovanou vrstvou, určitou „aristokraciou“, takpovediac, blízkymi Pánovi.

A koľkokrát Pán reagoval skutkom, aby ich usmernil. Napríklad spomeňme si na situáciu s deťmi. Učeníci Pána chránili: „Nie, nepúšťajme k nemu deti, čo obťažujú, vyrušujú... Nech sa držia pri rodičoch“. A Ježiš? „Nechajte deti prichádzať ku mne!“ (porov. Mk 10,13-16). A oni nechápali. Potom pochopili.

A myslím aj na cestu do Jericha, na toho, čo kričal: „Ježiš, syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ (Lk 18,38). A oni na to: „Však mlč, nech prejde Pán, nevyrušuj ho“. A Ježiš hovorí: „Kto je to tam? Priveďte ho“ (porov. Lk 18,35-43). Opäť reaguje Pán. A takto ich Ježiš učil blízkosti Božiemu ľudu.

Je pravda, že Boží ľud zmáha pastiera, unaví ho: ak je to dobrý pastier, veci sa množia, pretože ľudia za dobrým pastierom neustále prichádzajú, raz z takého, raz z onakého dôvodu. Raz jeden veľký farár v jednej jednoduchej, chudobnej štvrti v mojej diecéze, mal faru takú ako bežný dom, ako ostatné domy, a ľudia klopali na dvere, alebo na okno, v akúkoľvek hodinu... A raz mi vravel: „Mal som chuť zamurovať dvere a okná, aby ma nechali odpočinúť si“. Nuž uvedomoval si, že je pastierom a musí byť s ľuďmi!

A Ježiš formuje, učí učeníkov, apoštolov tomuto pastierskemu prístupu, ktorým je blízkosť Božiemu ľudu. A Boží ľud vyčerpáva, pretože vždy od nás žiada konkrétne veci, vždy ťa prosí o niečo konkrétne, možno pomýlené, ale prosí ťa o niečo konkrétne. A pastier sa musí týmto veciam venovať.

Vo verzii tejto udalosti u iných evanjelistov sa poukazuje, že prešli hodiny a ľuďom bolo treba odísť, pretože sa začalo stmievať... a hovoria takto: „Rozpusť ľud, aby šiel a kúpili si niečo najesť“, práve keď nastúpil súmrak, začínala tma (porov. Lk 9,12-13).

Ale čo mali na mysli? Spraviť si aspoň malú oslavu medzi sebou, tento egoizmus nie zlý, ale pochopiteľný: byť s pastierom, byť s Ježišom, ktorý je tým veľkým pastierom. A Ježiš odpovedá, aby ich skúšal: „Vy im dajte jesť“ (porov. v. 13).

A toto je to, čo Ježiš hovorí dnes všetkým pastierom: „Vy im dajte jesť.“ - „Sú v úzkostiach? Dajte im útechu! Sú zblúdení? Vy im ukážte cestu ako sa z toho dostať! Pochybili? Pomôžte im vyriešiť tie problémy! Vy im dajte...“ - A chudák apoštol sa cíti, že musí dávať, dávať, dávať, ale od koho bude prijímať?

Ježiš nás učí: od toho istého, od ktorého prijímal on. Po tejto udalosti sa odoberá od apoštolov a ide sa modliť; ide za Otcom, k modlitbe. Táto dvojitá blízkosť pastiera je tým, čo sa Ježiš snaží dať apoštolom pochopiť, aby sa stali veľkými pastiermi.

Ale mnohokrát sa zástup mýli, a tu sa zmýlil, či nie? «Keď ľudia videli, aké znamenie urobil, hovorili: „Toto je naozaj ten prorok, ktorý má prísť na svet.“ Ale keď Ježiš spoznal, že chcú prísť, zmocniť sa ho a urobiť ho kráľom, znova sa utiahol na vrch celkom sám» (Jn 6,14-15). Možno, evanjelium to nehovorí, ale niekto z apoštolov mu azda povedal: „Nuž Pane, využime to a chopme sa moci“. 

Ďalšie pokušenie, a Ježiš im ukazuje, že toto nie je cesta.

Moc pastiera je služba, nemá inú moc; a ak pochybí prijatím inej moci, zničí svoje povolanie a stáva sa, dajme tomu, správcom pastoračných záležitostí, ale nie pastierom. Nie štruktúra tvorí pastoráciu; srdce pastiera je tým, čo tvorí pastoráciu. Srdce pastiera je to, čomu nás Ježiš teraz učí.

Prosme dnes Pána za pastierov Cirkvi, aby k nim Pán stále hovoril, pretože ich veľmi miluje: nech k nám stále hovorí, povie nám ako sa veci majú, nech nám vysvetľuje a predovšetkým nech nás učí nemať strach z Božieho ľudu, nebáť sa byť mu blízkymi.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Duchovné sväté prijímanie s eucharistickým požehnaním

Pred vystavením monštrancie s Eucharistiou pápež František pozval veriacich účastných na slávení cez televízny alebo internetový prenos, aby prijali Ježiša duchovne:

„Môj Ježišu, verím, že si v Najsvätejšej oltárnej sviatosti skutočne prítomný. Milujem ťa nadovšetko a moja duša túži po tebe. Keďže ťa teraz nemôžem prijať sviatostne, príď do môjho srdca aspoň duchovne. A pri tvojom príchode ťa objímam a celkom sa s tebou spájam. Nedovoľ, aby som sa niekedy odlúčil od teba.“

-mh, jb-

24 apríla 2020, 13:06 (vaticannews.va)

Autor: o.Jan - Sobota, 25.04. 2020 - 17:56:20 (47 čitateľov)(Zobraziť celý článok | 15412 bajtov | Hodnotenie: 0)
Ježiš sa modlí za nás pred Otcom, ukazuje mu svoje rany
Rozjímanie

Ježiš sa modlí za nás pred Otcom, ukazuje mu svoje rany

Tajomstvom premeny apoštola Petra od zbabelosti k odvážnej viere je Ježišova modlitba za neho pred nebeským Otcom. O tomto kázal pápež František v Dome sv. Marty v deň svojich menín, 23. apríla. Jorge Mario Bergoglio slávi svojho patróna sv. Juraja podľa kalendára univerzálnej Cirkvi v tomto termíne.

Majme dôveru, Ježiš sa za nás modlí pred Otcom a ukazuje mu svoje rany, ktoré sú cenou za našu spásu. Pri rannej svätej omši sa pápež František modlil osobitne za rodiny, ktoré v dôsledku pandémie trpia hladom a núdzou. Prosil i za obrátenie úžerníkov, do ktorých rúk rodiny neraz padajú vo svojej zadĺženosti.

Za rodiny v hmotnej núdzi a za obrátenie úžerníkov

V úvode svätej omše Svätý Otec prosil nasledovne:

„Na mnohých miestach počuť o jednom z dôsledkov tejto pandémie: mnoho rodín, ktoré sú v núdzi, hladuje a žiaľ „pomáha“ im skupina úžerníkov. Toto je ďalšia pandémia.

Sociálne pandémia: rodiny ľudí, ktorí majú nádennú prácu alebo žiaľ prácu načierno, ktorí nemôžu pracovať a nemajú čo jesť... spolu s deťmi. A úžerníci im potom vezmú aj to málo, čo majú.

Modlime sa. Modlime sa za tieto rodiny, za toľké deti z týchto rodín, za dôstojnosť týchto rodín. A modlime sa aj za úžerníkov: nech sa Pán dotkne ich srdca a nech sa obrátia.“

V homílii pápež vychádzal z prvého liturgického čítania zo Skutkov apoštolov (5,27-33). Peter s apoštolmi zoči-voči výčitkám a hrozbám veľrady, ktorá im chce zabrániť v učení ľudu, odvážne odpovedajú, že v prvom rade treba poslúchať Boha, a nie ľudí.

Peter, ktorý bol predtým ustrašený a zaprel Pána, má teraz odvahu. Jej zdrojom je Ježišova modlitba – ten sa za Petra modlil, aby jeho viera neochabla. Ježiš sa však modlí aj za každého z nás a ukazuje Otcovi svoje rany, pripomenul Svätý Otec a zdôraznil, že potrebujeme mať viac dôvery v Ježišovu modlitbu za nás, než v naše vlastné modlitby.

Plné znenie homílie pápeža Františka

Prvé čítanie pokračuje v príbehu, ktorý sa začal uzdravením chromého pri Krásnej bráne chrámu. Apoštoli boli privedení pred veľradu, potom boli poslaní do väzenia a napokon ich anjel oslobodil. A dnes ráno, práve v to ráno, mali vyjsť z väzenia, aby boli súdení, no oslobodil ich anjel a hlásali v Chráme. (porov. Sk 5,17-25). «Keď sluhovia priviedli apoštolov, postavili ich pred veľradu» (v. 27).

Išli po nich do chrámu a priviedli ich pred veľradu. A tam im veľkňaz vyčítal: «Nezakázali sme vám prísne učiť v tom mene?!» (v. 28) – čiže v Ježišovom mene – «A vy ste naplnili Jeruzalem svojím učením a chcete na nás uvaliť krv toho človeka» (v. 28). Pretože apoštoli, Peter a Ján, no predovšetkým Peter vyčítali vedúcim, kňazom, že zabili Ježiša.

A tak Peter spolu s apoštolmi odpovedá: „Treba poslúchať Boha. My sme poslušní Bohu, a vy ste vinní v tej veci“ (porov. Sk 5,29-31). A obviňuje ich, a to s odvahou, so smelosťou, až si kladieme otázku: „Je to skutočne ten Peter, ktorý zaprel Ježiša? Ten Peter, ktorý mal toľko strachu, ten Peter, ktorý bol dokonca zbabelý? Ako to, že došiel až sem?“

A [Peter] uzatvára reč ešte týmito slovami: «A my sme toho svedkami aj Duch Svätý, ktorého Boh dal tým, čo ho poslúchajú» (porov. v. 32). Akou cestou si prešiel Peter, že dospel až sem, k tejto odvahe, k tejto smelosti, s akou sa exponuje? Pretože mohol pristúpiť na kompromis a povedať kňazom: „Buďte pokojní, pôjdeme a budeme hovoriť miernejším tónom, na verejnosti vás nikdy neobviníme, ale vy nás necháte na pokoji...“ – mohol ísť ku kompromisom.

V dejinách to Cirkev musela koľkokrát urobiť, aby zachránila Boží ľud. A mnohokrát to urobila aj aby zachránila seba samú – nie však Svätú Cirkev, ale vodcov. Kompromisy môžu byť dobré a môžu byť aj zlé. Mohli sa však oni ísť cestou kompromisu? Nie, Peter povedal: „Žiaden kompromis. Vy ste vinní“ (porov. v. 30). Povedal to s takouto odvahou.

A ako Peter došiel až do tohto bodu? Pretože to bol človek plný nadšenia, človek, ktorý miloval veľmi mocne. Bol tiež človekom bázne, človekom otvoreným voči Bohu až tak, že mu Boh zjavuje, že Ježiš je Kristus, Boží Syn; no krátko nato, upadá vzápätí do pokušenia povedať Ježišovi: „Nie Pane, touto cestou nie: poďme inou“: vykúpenie bez kríža. A Ježiš mu hovorí: „Satan“ (porov. Mk 8,31-33).

Je to Peter, ktorý prechádzal od pokušenia k milosti. Ten Peter, ktorý je schopný pokľaknúť pred Ježišom a povedať: „Odíď odo mňa, lebo som hriešnik“ (porov. Lk 5,8). A potom ten Peter, ktorý sa snaží z vecí vykrútiť, zostať nepozorovaný, a aby neskončil vo väzení, zapiera Ježiša (porov. Lk 22,54-62). Je to Peter nestály, a to však preto, že bol veľmi veľkodušný a aj veľmi slabý.

Čo je tým tajomstvom, čo je tou silou, ktorú mal Peter, aby prišiel až sem? Je jeden verš, ktorý nám pomôže to pochopiť. Pred svojím utrpením Ježiš apoštolom hovorí: «Satan si vás vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu» (Lk 22,31). Je to chvíľa pokušenia: „Budete ako pšenica“. A Petrovi hovorí:  «Ale ja som prosil za teba, aby neochabla tvoja viera» (v. 32). Toto je Petrovo tajomstvo: Ježišova modlitba. Ježiš sa za Petra modlí, aby jeho viera neochabla a aby mohol - hovorí Ježiš -, posilňovať bratov vo viere. Ježiš sa modlí za Petra.

A toto, čo urobil Ježiš s Petrom, robí s nami všetkými. Ježiš sa za nás modlí; modlí sa pred Otcom. My sme zvyknutí modliť sa k Ježišovi, aby nám dal tú či onú milosť, aby nám pomohol, no nie sme zvyknutí kontemplovať Ježiša, ktorý Otcovi ukazuje svoje rany, Ježiša orodovníka, Ježiša, ktorý sa za nás modlí. A Peter bol schopný vykonať celú túto cestu, od zbabelca až k odvážnemu, s tým darom Ducha Svätého vďaka Ježišovej modlitbe.

Premýšľajme nad tým trochu. Obráťme sa na Ježiša, poďakujme mu, že sa za nás modlí. Za každého jedného z nás sa Ježiš modlí. Ježiš je orodovník. Ježiš si chcel so sebou vziať rany, aby ich ukázal Otcovi. Je to cena za našu spásu. Musíme mať viac dôvery – viac než v naše modlitby dôverovať v Ježišovu modlitbu. „Pane, modli sa za mňa“ – „Veď ja som Boh, ja ti môžem dať...“ – „Áno, nuž modli sa za mňa, pretože ty si orodovník“. A toto je Petrovo tajomstvo: Peter, budem prosiť za teba, «aby neochabla tvoja viera» (Lk 22,32).

Nech nás Pán naučí vyprosovať si od neho milosť, aby sa modlil za každého z nás.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Modlitba duchovného prijímania

Pápež pre veriacich sledujúcich priamy prenos predniesol modlitbu duchovného svätého prijímania:

„K tvojim nohám, môj Ježiš, sa skláňam a obetujem ti kajúcnosť svojho skrúšeného srdca, ktoré sa vo svojej nepatrnosti ponára do tvojej svätej prítomnosti. Klaniam sa ti vo sviatosti tvojej lásky, túžim ťa prijať do chudobného príbytku, ktorý ti ponúka moje srdce. Vo vyčkávaní šťastia sviatostného prijatia chcem ťa prijať duchovne. Príď ku mne, môj Ježiš, aby som mohol prísť k tebe. Kiež tvoja láska roznieti celé moje bytie, na život a na smrť. Verím v teba, dúfam v teba, milujem ťa.“

-zk, jb-

23 apríla 2020, 13:00 (vaticannews.va)

Autor: o.Jan - Štvrtok, 23.04. 2020 - 17:22:09 (52 čitateľov)(Zobraziť celý článok | 14981 bajtov | Hodnotenie: 0)
Svet prírody je Evanjeliom stvorenia
Rozjímanie

Pápež pripomenul Deň Zeme: Svet prírody je Evanjeliom stvorenia

„Pri dnešnom slávení Dňa Zeme sme povolaní znovuobjaviť zmysel posvätnej úcty k zemi, pretože ona nie je len naším domovom, ale aj domom Božím. Z toho v nás pramení vedomie, že stojíme na posvätnej zemi!“ Takto sa na veriacich obrátil pápež František pri generálnej audiencii 22. apríla vysielanej z bibliotéky apoštolského paláca cez médiá do celého sveta.

Zuzana Klimanová, Jozef Bartkovjak SJ - Vatikán

Svätý Otec zameral tradičnú stredajšiu katechézu na jubilejný 50. deň Zeme a ľudstvo vyzval k integrálnej ekologickej konverzii. Pripomenul aj dve blížiace sa dôležité medzinárodné konferencie: COP15 o biodiverzite v čínskom Kunmingu a COP26 o klimatických zmenách v škótskom Glasgowe.

Sme stvorení na Boží obraz, pripomenul pápež, a preto „sme povolaní k starostlivosti a úcte ku všetkým stvoreniam a k pestovaniu lásky a súcitu voči našim bratom a sestrám, osobitne tým najslabším“. Avšak ako správcovia Zeme, nášho domova, sme zlyhali, skonštatoval pápež František: „Znečistili sme ho a vyplienili, vystavujúc tak riziku náš vlastný život“. Dôvodom je naše sebectvo, upozornil Svätý Otec.

„Zlyhali sme v chránení zeme, nášho domova-záhrady i v chránení našich bratov. Zhrešili sme proti zemi, proti nášmu blížnemu a koniec koncov proti Stvoriteľovi, dobrému Otcovi, ktorý dbá o každého a chce, aby sme žili spolu v jednote a blahu.“

Pane, zošli svojho Ducha a obnov tvárnosť zeme

Na náš spoločný domov musíme hľadieť novým spôsobom, zdôraznil pápež:

„On nie je skladiskom zdrojov na vyťaženie. Pre nás veriacich je svet prírody „Evanjeliom stvorenia“, ktoré vyjadruje stvoriteľskú moc Boha ... Keď vidíme tieto prírodné tragédie, ktoré sú odpoveďou Zeme na naše zlé zaobchádzanie, myslím si: Ak sa teraz spýtam Pána, čo si o tom myslí, neverím, že by mi povedal, že je to niečo veľmi dobré. Sme to my, kto ničí Pánovo dielo.“

Vzorom úcty k prírode a harmonickému vzťahu k nej sú nám domorodé národy, skonštatoval pápež a vyslovil prianie:

„V tomto veľkonočnom čase obnovy, usilujme sa milovať a oceňovať nádherný dar zeme, nášho spoločného domova, a starať sa o všetkých členov ľudskej rodiny. Ako bratia a sestry, ktorými sme, prosme spoločne nášho nebeského Otca: „Zošli svojho Ducha a obnov tvárnosť zeme“.“

Podkladom pre katechézu boli slová knihy Genezis:

«Potom Pán, Boh, vysadil na východe, v Edene, raj a tam umiestnil človeka, ktorého utvoril. A Pán, Boh, dal vyrásť zo zeme stromom všetkých druhov, na pohľad krásnym a na jedenie chutným, i stromu života v strede raja a stromu poznania dobra a zla.[...] I vzal Pán, Boh, človeka a umiestnil ho v raji Edenu, aby ho obrábal a strážil» (Gn 2,8-9.15).

Katechéza Svätého Otca Františka

Pri príležitosti 50. dňa Zeme 22. apríla 2020

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes slávime 50. deň Zeme. Je to príležitosť, aby sme obnovili naše úsilie milovať náš spoločný domov a postarali sa oň i o tých najslabších členov našej rodiny. Ako nám to ukazuje tragická pandémia koronavírusu, zvíťaziť nad globálnymi výzvami môžeme jedine spoločne a berúc na seba ťažobu tých najkrehkejších. Encyklika Laudato si´ (LS) má práve tento podtitul: «o starostlivosti o náš spoločný domov». Dnes trochu pouvažujeme spoločne nad touto zodpovednosťou, ktorá charakterizuje «náš pobyt na tejto zemi» (LS, 160). Musíme rásť v povedomí starostlivosti o spoločný domov.

Sme z pozemskej matérie a plody zeme podporujú náš život. Ako nám však pripomína kniha Genezis, nie sme jednoducho „pozemskí“: nesieme v sebe aj životodarný dych, ktorý pochádza od Boha (porov. Gn 2,4-7). Žijeme teda v spoločnom dome ako jedna ľudská rodina a v biodiverzite s ďalšími Božími stvoreniami. Ako imago Dei – Boží obraz – sme povolaní k starostlivosti a úcte ku všetkým stvoreniam a k pestovaniu lásky a súcitu voči našim bratom a sestrám, osobitne tým najslabším, napodobňovaním Božej lásky k nám, zjavenej v jeho Synovi Ježišovi, ktorý sa stal človekom, aby s nami zdieľal túto situáciu a  zachránil nás.

V dôsledku sebectva sme zlyhali v našej zodpovednosti ochrancov a správcov zeme. «Stačí sa ... úprimne pozrieť na realitu, aby sme zistili, že náš spoločný domov veľmi chátra» (LS, 61). Znečistili sme ho a vyplienili, vystavujúc tak riziku náš vlastný život. Preto vznikli rozličné medzinárodné i lokálne hnutia, aby prebudili svedomie ľudí. Úprimne oceňujem tieto iniciatívy a bude ešte nevyhnutné, aby naše deti vyšli do ulíc a naučili nás to, čo je zrejmé – a síce, že pre nás niet budúcnosti, ak zničíme prostredie, ktoré nám je oporou.

Zlyhali sme v chránení zeme, nášho domova-záhrady i v chránení našich bratov. Zhrešili sme proti zemi, proti nášmu blížnemu a koniec koncov proti Stvoriteľovi, dobrému Otcovi, ktorý dbá o každého a chce, aby sme žili spolu v jednote a blahu. A ako reaguje Zem? Existuje jedno španielske porekadlo, ktoré je v tomto veľmi jasné. Hovorí takto: „Boh odpúšťa vždy; my ľudia odpúšťame niekedy áno, niekedy nie; Zem neodpúšťa nikdy“. Zem neodpúšťa: ak sme zdevastovali Zem, odpoveď bude veľmi nepekná.

Ako môžeme obnoviť harmonický vzťah so zemou a zvyškom ľudstva? Harmonický vzťah... Mnohokrát strácame víziu harmónie: je ňou to, čo robí Duch Svätý. Aj v spoločnom dome - Zemi, aj v našom vzťahu s ľuďmi, s blížnymi, s tými chudobnejšími, so Zemou... Harmónia: ako môžeme obnoviť túto harmóniu?

Potrebujeme nový spôsob ako hľadieť na náš spoločný domov. Aby sme si rozumeli: on nie je skladiskom zdrojov na vyťaženie. Pre nás veriacich je svet prírody „Evanjeliom stvorenia“, ktoré vyjadruje stvoriteľskú moc Boha v stvárňovaní ľudského života a v dávaní existencie svetu spolu s tým, čo v sebe obsahuje  na udržiavanie ľudstva. Biblický úryvok o stvorení sa končí takto: «A Boh videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré» (Gn 1,31). Keď vidíme tieto prírodné tragédie, ktoré sú odpoveďou Zeme na naše zlé zaobchádzanie, myslím si: „Ak sa teraz spýtam Pána, čo si o tom myslí, neverím, že by mi povedal, že je to niečo veľmi dobré“. Sme to my, kto ničí Pánovo dielo.

Pri dnešnom slávení Dňa Zeme sme povolaní znovuobjaviť zmysel posvätnej úcty k zemi, pretože ona nie je len naším domovom, ale aj domom Božím. Z toho v nás pramení vedomie, že stojíme na posvätnej zemi!

Drahí bratia a sestry, «prebuďme znova ten zmysel pre krásu a kontempláciu, ktorý Boh do nás vložil» (Posynod. apošt. exhort. Milovaná Amazónia, 56). Proroctvo kontemplácie je niečo, čomu sa učíme predovšetkým od domorodých národov, ktoré nás učia, že nemôžeme byť starostliví o zem, ak ju nemilujeme a nerešpektujeme. Oni majú tú múdrosť „dobrého žitia“, nie v zmysle užívania si, ale života v harmónii so Zemou. „Dobrým žitím“ nazývajú túto harmóniu.

Zároveň potrebujeme ekologickú konverziu, ktorá by sa prejavila v konkrétnych skutkoch. Ako jediná a vzájomne od seba závisiaca rodina potrebujeme spoločný plán na odvrátenie ohrození nášho spoločného domova. «Vzájomná závislosť nás zaväzuje, aby sme mysleli na jeden svet, na jeden spoločný projekt» (LS, 164). Sme si vedomí dôležitosti spolupráce ako medzinárodného spoločenstva na ochranu nášho spoločného domu. Vyzývam tých, čo majú autoritu, aby riadili proces, ktorý povedie k dvom dôležitým medzinárodným konferenciám: COP15 o biodiverzite v Kunmingu (Čína) a COP26 o klimatických zmenách v Glasgowe (Veľká Británia). Tieto dve stretnutia sú veľmi dôležité.

Chcel by som povzbudiť k organizovaniu zosúladených krokov aj na národnej a lokálnej úrovni. Je dobré spoločne sa spájať z každého sociálneho stavu a dať život aj ľudovému hnutiu „zdola“. Samotný Deň Zeme, ktorý dnes slávime, sa zrodil práve takto. Každý z nás môže dať svoj malý príspevok: «Netreba si myslieť, že toto úsilie nezmení svet. Tieto skutky šíria dobro v spoločnosti, ktorá vždy prináša plody presahujúce to, čo možno konštatovať, pretože vyvolávajú v lone tejto zeme dobro, ktoré má tendenciu sa stále a neviditeľne šíriť» (LS, 212).

V tomto veľkonočnom čase obnovy, usilujme sa milovať a oceňovať nádherný dar zeme, nášho spoločného domova, a starať sa o všetkých členov ľudskej rodiny. Ako bratia a sestry, ktorými sme, prosme spoločne nášho nebeského Otca: „Zošli svojho Ducha a obnov tvárnosť zeme“ (porov. Ž 104,30). Ďakujem.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

22 apríla 2020, 12:40 (vaticannews.va)

Autor: o.Jan - Streda, 22.04. 2020 - 14:31:58 (51 čitateľov)(Zobraziť celý článok | 16732 bajtov | Hodnotenie: 0)
Hľaďme na kríž a žime vo svetle, nebuďme netopiermi
Rozjímanie

Hľaďme na kríž a žime vo svetle, nebuďme netopiermi – stredajšia homília Svätého Otca

Rannú svätú omšu v stredu 22. apríla obetoval pápež František za Európu, aby v tomto čase pandémie dokázala držať pospolu. V homílii pozval veriacich hľadieť na Kristov kríž, ktorý je najdokonalejším vysvetlením bláznivej Božej lásky k nám. Odporúčal klásť si otázku, či žijeme vo svetle, alebo sme si privykli na tmu ako netopiere. 

Slávenie Eucharistie v kaplnke Domu sv. Marty uviedol Svätý Otec František týmto úmyslom: „V tomto čase, v ktorom je veľmi nevyhnutná jednota medzi nami, medzi národmi, modlime sa dnes za Európu: aby Európa dokázala mať túto jednotu, túto bratskú jednotu, o ktorej snívali otcovia zakladatelia Európskej únie.“

V homílii komentoval pápež Jánovo evanjelium z liturgického dňa (Jn 3,16-21), kde Ježiš hovorí Nikodémovi: „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“ Dialóg Ježiša s Nikodémom predstavil Svätý Otec ako ozajstný teologický výklad a poukázal v ňom na dva hlavné body pre náš život: v kríži poznať nekonečnú Božiu lásku a nebyť slepí vo tme hriechu, ale kráčať vo svetle.

Plné znenie homílie Svätého Otca

Tento úsek Jánovho evanjelia, tretia kapitola, dialóg medzi Ježišom a Nikodémom, je opravdivým teologickým výkladom, traktátom. Je tu všetko: kerygma, katechéza, teologická reflexia, povzbudenie... To všetko je tu, v tejto kapitole. A zakaždým, keď ju čítame, nachádzame väčšie bohatstvo, viac vysvetlení, viac vecí, ktoré nám dávajú pochopiť Božie zjavenie. Bolo by krásne čítať si ju mnoho ráz, aby sme sa priblížili k tajomstvu vykúpenia. Dnes si vezmeme iba dva body z tohto všetkého, dva body, ktoré sú v dnešnom úryvku (porov. Jn 3,16-21).

Prvým je zjavenie Božej lásky. Boh nás miluje, a ako hovorí jeden svätec, „bláznivo nás miluje“: Božia láska sa zdá byť bláznovstvom. Miluje nás: „Tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna“ (Jn 3,16). Dal svojho Syna, poslal svojho Syna, a poslal ho zomrieť na kríži. Zakaždým, keď hľadíme na kríž, nachádzame túto lásku.

Kríž je tou veľkou knihou Božej lásky. Nie je to nejaký predmet na umiestnenie tu či tam, krajší či menej pekný, skôr starodávny či skôr moderný... nie. Je samotným vyjadrením Božej lásky. Boh nás takto miloval: poslal svojho Syna, ktorý sa ponížil až k smrti na kríži kvôli láske. Tak veľmi Boh miloval svet, že dal svojho Syna (porov. Jn 3,16).

Koľkí ľudia, koľkí kresťania trávia čas hľadením na kríž... a tam nachádzajú všetko, pretože pochopili, Duch Svätý im dal pochopiť, že tam je všetko poznanie, všetka Božia láska, všetka kresťanská múdrosť. Pavol hovorí o tomto, keď vysvetľuje, že všetky ľudské úvahy, ktoré rozvíja, slúžia len po istý bod, avšak skutočné uvažovanie, ten najkrajší spôsob ako premýšľať, a ktorý aj najviac všetko vysvetľuje, je Kristov kríž. Je to ukrižovaný Kristus, ktorý je pohoršením a bláznovstvom (porov. 1 Kor 1,23), ale on je cesta.

A toto je Božia láska. „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna“. A prečo? „Aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3,16). To je láska Otca, ktorý chce mať svoje deti pri sebe.

Hľadieť na kríž v tichu, hľadieť na rany, hľadieť na srdce Ježiša, hľadieť na celok: ukrižovaný Kristus, Boží Syn, odrovnaný, pokorený... z lásky. Toto je prvý bod, ktorý nám dnes dáva vidieť tento teologický výklad, ktorým je dialóg medzi Ježišom a Nikodémom.

Druhý bod nám taktiež pomôže: „Svetlo prišlo na svet, ale ľudia milovali viac tmu ako svetlo, pretože ich skutky boli zlé“ (Jn 3,19). Ježiš aj toto znovu objasňuje. Existujú ľudia – mnohokrát aj my – ktorí nemôžu žiť na svetle, pretože sú zvyknutí na tmu. Svetlo ich oslepuje, nedokážu hľadieť. Sú ľudskými netopiermi: vedia sa pohybovať iba v noci. A aj my, keď sme v hriechu, sme v tomto stave: neznášame svetlo. A pohodlnejšie je pre nás žiť v tmách; svetlo nás zauškuje, ukazuje nám to, čo nechceme vidieť.

Ale horšie je, že oči, oči duše, si od toľkého života v tmách navykli až tak, že skončili v ignorovaní toho, čo je svetlo. Stratiť zmysel svetla, pretože som si viac zvykol na tmu. A toľké ľudské škandály, toľké skazenosti nám toto signalizujú. Skazení nevedia čo je svetlo, nepoznajú ho. Aj my, keď sme v stave hriechu, v stave vzdialenia sa od Pána, stávame sa slepými a cítime sa lepšie v tmách, a kráčame takto, bez pozerania, ako slepí, pohybujúc sa ako sa dá.

Dovoľme, aby Božia láska, ktorá vyslala Ježiša, aby nás zachránil, vstúpila do nás. A to svetlo, ktoré prináša Ježiš, svetlo Ducha Svätého, nech vstúpi do nás a pomáha nám vidieť veci v Božom svetle, v pravom svetle, a nie vo tme, ktorú nám dáva pán temnôt.

Dve veci na dnes: Božia láska v Kristovi, v ukrižovanom, v každodennosti. A každodenná otázka, ktorú si môžeme položiť: „Kráčam vo svetle, alebo kráčam v tmách? Som Božie dieťa, alebo som dopadol ako úbohý netopier?“

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Záverečná poklona a duchovné prijatie Eucharistie

Pápež František pred vystavením Sviatosti oltárnej, po ktorej udelil eucharistické požehnanie, pozval veriacich sledujúcich omšu k duchovnému svätému prijímaniu modlitbou:

„Môj Ježišu, verím, že si v Najsvätejšej oltárnej sviatosti skutočne prítomný. Milujem ťa nadovšetko a moja duša túži po tebe. Keďže ťa teraz nemôžem prijať sviatostne, príď do môjho srdca aspoň duchovne. A pri tvojom príchode ťa objímam a celkom sa s tebou spájam. Nedovoľ, aby som sa niekedy odlúčil od teba.“

Na záver zaznela mariánska antifóna veľkonočného obdobia Regina Caeli (Raduj sa nebies kráľovná) spievaná v latinskom jazyku.

-mh, jb-

22 apríla 2020, 12:05 (vaticannews.va)

Autor: o.Jan - Streda, 22.04. 2020 - 14:31:30 (55 čitateľov)(Zobraziť celý článok | 11937 bajtov | Hodnotenie: 0)
Nech nás terajšie ticho naučí počúvať, modlil sa pápež v Dome sv. Marty
Rozjímanie

Nech nás terajšie ticho naučí počúvať, modlil sa pápež v Dome sv. Marty

Duch Svätý s nami môže robiť úžasné veci, ak sme mu poddajní a dovolíme, aby v nás zvíťazil nad troma pokušeniami, ktoré rozdeľujú spoločenstvá: nad peniazmi, márnivosťou a klebetami. O tomto kázal pápež František v utorok 21. apríla v Dome sv. Marty. Pri rannej svätej omši sa modlil, aby sme v tomto čase vyznačujúcom sa tichom dokázali rásť v schopnosti načúvať. 

V úvode svätej omše pápež vyzval k modlitbe: „V tejto dobe je mnoho ticha. To ticho sa dá aj cítiť. Kiež nás toto ticho, ktoré je tak trochu nové v tom, na čo sme zvyknutí, naučí počúvať, nech nám dá rásť v schopnosti načúvať. Modlime sa za to.“

V homílii dnes Svätý Otec komentoval liturgické čítanie zo Skutkov apoštolov (4,32-37) o živote prvej kresťanskej komunity. Jej členovia mali „jedno srdce a jednu dušu“ a všetko mali spoločné, takže nikto netrpel núdzou. Prvá kresťanská komunita je pre nás vzorom, ideálom, vysvetlil Svätý Otec. Je znamením toho, čo môže urobiť Duch Svätý, ak sme mu poddajní.

Duch Svätý vytvára harmóniu. Neskôr však prichádzajú problémy a rozdelenia. Pápež vymenoval tri časté príčiny rozdelení. Tou prvou sú peniaze, a preto má postoj chudoby pre komunitu ochrannú úlohu ako „matka komunity“ a jej „ochranný múr“. Platí to ako pre Cirkev a jej spoločenstvá, tak aj pre rodiny, ktoré sú častokrát rozdelené kvôli dedičstvu.

Druhou príčinou rozdelení je márnivosť, pocit, že sme viac než tí ostatní a ukazovanie sa pred druhými. Treťou príčinou rozdelení sú klebety, túžba ohovárať pochádzajúca od diabla. Svätý Otec veriacich vyzval vyprosovať si od Pána poddajnosť voči Duchu Svätému, aby premenil nás i naše spoločenstvá a vytvoril v nich harmóniu.

Plné znenie homílie pápeža Františka

„Narodiť sa zhora“ (Jn 3,7) je narodiť sa mocou Ducha Svätého. Nemôžeme si vziať Ducha Svätého pre seba, môžeme mu len dovoliť, aby nás premenil. A naša poddajnosť mu otvára dvere: je to on, kto spôsobuje zmenu, premenu, toto znovuzrodenie sa zhora. Je to Ježišov prísľub, že pošle Ducha Svätého (porov. Sk 1,8). Duch Svätý je schopný robiť úžasné veci, na aké nedokážeme ani len pomyslieť.

Príkladom je táto prvá kresťanská komunita; to, čo tu o nej hovoria, nie je akousi fantáziou: je vzorom toho, kam sa až dá dôjsť, keď sme poddajní a dovolíme vstúpiť Duchu Svätému, aby nás premenil. Je to jedna takpovediac „ideálna“ komunita. Je pravda, že krátko na to sa začnú problémy, no Pán nám dáva vidieť, kam by sme až mohli dôjsť, ak sme otvorení voči Duchu Svätému, ak sme mu poddajní.

V tejto komunite je harmónia (porov. Sk 4,32-37). Duch Svätý je majstrom harmónie, je schopný ju vytvárať, a tu ju aj vytvoril. Musí ju vytvoriť v našom srdci, musí v nás zmeniť mnoho vecí, vytvoriť harmóniu: pretože on sám je harmónia. A to aj harmónia medzi Otcom a Synom: on je harmonickou láskou. A on ako harmónia tvorí tieto veci, akou je aj táto tak harmonická komunita.

Dejiny i samotná kniha Skutkov apoštolov nám však potom hovoria o mnohých problémoch v komunite. Toto je model: Pán umožnil tento vzor takmer „nebeskej“ komunity, aby nám ukázal, kam až môžeme dôjsť.

Potom sa však v komunite začínajú rozdelenia. Apoštol Jakub v druhej kapitole svojho listu hovorí: „Nech je vaša viera odolná voči nadŕžaniu osobám“ (porov. Jak 2,1): pretože to existovalo! Apoštoli musia ísť napomínať: „Nediskriminujte!“ A Pavol sa v Prvom liste Korinťanom v 11. kapitole sťažuje: „Počul som, že sú medzi vami rozdelenia“ (porov. 1 Kor 11,18). V komunitách sa začínajú vnútorné rozdelenia.

Tento „ideál“ sa treba snažiť dosiahnuť, nie je to však jednoduché. Je mnoho vecí, ktoré rozdeľujú komunitu, či už je to kresťanské spoločenstvo farské alebo diecézne či kňazské, alebo komunita rehoľníkov či rehoľníčok. Viaceré veci vnášajú do komunity rozdelenie.

Keď si všímame, aké veci rozdelili prvé kresťanské komunity, ja tam vidím tri: tými prvými sú peniaze. Keď apoštol Jakub hovorí o tom, aby nenadŕžali osobám, uvádza i príklad: „ak vstúpi do vášho kostola, do vášho zhromaždenia niekto so zlatým prsteňom, rýchlo ho vediete dopredu, no chudobného nechávate bokom“ (porov. Jak 2,2).

Peniaze. To isté hovorí aj Pavol: „Bohatí prinášajú jedlo, sami ho zjedia a chudobní zostávajú stáť“ (porov. 1 Kor 11,20-22). Nechať ich takto, to je ako povedať im: „Zariaď sa ako vieš“. Peniaze rozdeľujú, láska k peniazom rozdeľuje komunitu, rozdeľuje Cirkev.

Mnohokrát v dejinách Cirkvi, tam, kde sú doktrinálne odchýlky – nie vždy, avšak mnohokrát – v pozadí stoja peniaze: peniaze moci – či už politickej moci, alebo peniaze v hotovosti, sú to však peniaze. Peniaze rozdeľujú komunitu. Preto je chudoba matkou komunity, chudoba je múr, ktorý chráni komunitu. Peniaze rozdeľujú. Osobný zisk. Aj v rodinách: koľko rodím skončilo rozdelených kvôli dedičstvu? Koľko rodín! A viac spolu nekomunikujú, pre dedičstvo... Peniaze rozdeľujú.

Ďalšou vecou, ktorá rozdeľuje komunitu, je márnivosť, tá túžba cítiť sa lepšími než tí ostatní. „Ďakujem ti, Pane, že nie som ako tí druhí“ (porov. Lk 18,11) – to je modlitba farizeja. Márnivosť, cítiť sa byť niekým... A aj márnivosť v tom, že sa ukazujem pred druhými, márnivosť v spôsoboch, v obliekaní sa.

Koľkokrát – nie vždy, no mnohokrát – je slávenie nejakej sviatosti príkladom márnivosti: kto má tie najlepšie šaty, kto sa čím ukáže... Márnivosť, aj pri tom najväčšom sviatku, aj tam vstupuje márnivosť. A márnivosť rozdeľuje. Pretože márnivosť ťa vedie k vystavovaniu sa ako páv a tam, kde je takýto páv, tam je rozdelenie, vždy.

Tretia vec, ktorá rozdeľuje komunitu, sú klebety: nie je to po prvýkrát, čo o tom hovorím, je to však realita. Je to skutočnosť. Tá vec, ktorú do nás vkladá diabol, akoby potrebu ohovárať druhých. „Aký je to dobrý človek...“ – „Áno, ale...“ Hneď je tu to „ale“. Je to ten kameň na diskvalifikovanie druhého, keď rýchlo poviem niečo, čo som počul, a takto toho druhého trochu znížim.

Duch však vždy prichádza so svojou mocou, aby nás oslobodil od tejto svetskosti peňazí, márnivosti a klebiet, pretože Duch nie je svet: on je v protiklade k svetu. Je schopný robiť tieto zázraky, tieto veľké veci.

Vyprosujme si od Pána túto poddajnosť Ducha, aby nás premenil a premenil aj naše komunity, spoločenstvá farské, diecézne, rehoľné: nech ich premení, aby vždy napredovali v harmónii, ktorú si Ježiš praje mať v kresťanskej komunite.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Modlitba duchovného svätého prijímania

Svätý Otec pre veriacich sledujúcich priamy prenos vyslovil modlitbu svätého prijímania:

„Môj Ježišu, verím, že si v Najsvätejšej oltárnej sviatosti skutočne prítomný. Milujem ťa nadovšetko a moja duša túži po tebe. Keďže ťa teraz nemôžem prijať sviatostne, príď do môjho srdca aspoň duchovne. A pri tvojom príchode ťa objímam a celkom sa s tebou spájam. Nedovoľ, aby som sa niekedy odlúčil od teba.“

Po krátkej adorácii vystavenej Oltárnej sviatosti pápež zakončil omšu udelením eucharistického požehnania.

-zk, jb-

21 apríla 2020, 13:03 (vaticannews.va)

Autor: o.Jan - Utorok, 21.04. 2020 - 17:00:33 (57 čitateľov)(Zobraziť celý článok | 15587 bajtov | Hodnotenie: 0)
Homília pápeža Františka v rímskej Svätyni Božieho milosrdenstva
Rozjímanie

Homília pápeža Františka v rímskej Svätyni Božieho milosrdenstva

Prinášame plné znenie homílie Svätého Otca Františka v Nedeľu Božieho milosrdenstva 19. apríla 2020, ktorú celebroval vo Svätyni Božieho milosrdenstva neďaleko Vatikánu. 

Minulú nedeľu sme slávili zmŕtvychvstanie Učiteľa, dnes sme svedkami zmŕtvychvstania jeho učeníka. Prešiel týždeň, týždeň, ktorý učeníci – aj napriek tomu, že videli Zmŕtvychvstalého – strávili v strachu, «za zatvorenými dverami» (Jn 20,26), bez toho, aby dokázali o zmŕtvychvstaní presvedčiť čo i len jediného chýbajúceho, Tomáša. Čo robí Ježiš tvárou v tvár tejto ustráchanej nedôvere? Vracia sa, stavia sa do tej istej pozície, «doprostred» učeníkov a opakuje rovnaký pozdrav: «Pokoj vám!» (Jn 20,19.26).

Začína odznova. Zmŕtvychvstanie učeníka sa začína tu, od tohto verného a trpezlivého milosrdenstva, od zistenia, že Boh sa neunaví vystieraním ruky k nám, aby nás pozdvihol z našich pádov. Chce, aby sme ho videli takto: nie ako nejakého pána, s ktorým si musíme vyrovnať účty, ale ako nášho Otecka, ktorý nás vždy pozdvihne.

Životom kráčame vpred tápajúc, ako dieťa, ktoré sa učí chodiť, no padne; ešte zopár krokov a opäť padne; znova a znova padá a zakaždým ho otec zdvihne. Tá ruka, ktorá nás vždy pozdvihuje, je milosrdenstvo: Boh vie, že bez milosrdenstva zostávame na zemi, že pre to, aby sme kráčali, sa potrebujeme vrátiť na nohy.

A tu môžeš namietať: „Ja však nikdy neprestanem padať!“ Pán to vie a je vždy pripravený opäť ťa pozdvihnúť. On nechce, aby sme neustále rozmýšľali o našich pádoch, ale aby sme hľadeli na neho, ktorý v pádoch vidí deti, ktoré treba pozdvihnúť, v biedach vidí deti, ktoré treba milovať s milosrdenstvom.

Dnes, v tomto kostole, ktorý sa stal sanktuáriom milosrdenstva v Ríme, v nedeľu, ktorú pred dvadsiatimi rokmi sv. Ján Pavol II. zasvätil Božiemu milosrdenstvu, prijímame toto posolstvo plní dôvery. Svätej Faustíne [Pán] povedal: «Som samá láska a milosrdenstvo, niet biedy, ktorá by sa mohla porovnávať s mojím milosrdenstvom» (Denníček, 14. september 1937).

Raz potom svätica so spokojnosťou Ježišovi povedala, že mu obetovala celý život, všetko, čo mala. Avšak Ježišova odpoveď ju zaskočila: «Neobetovala si mi to, čo je skutočne tvoje». Čo si pre seba ponechala tá svätá sestra? Ježiš jej povedal s láskavosťou: «Dcéra, daj mi tvoju biedu”» (10. október 1937).

Aj my si môžeme položiť otázku: „Dal som svoju biedu Pánovi? Ukázal som mu moje pády, aby ma pozdvihol?“ Alebo je niečo, čo si ešte držím v sebe? Nejaký hriech, výčitku minulosti, ranu, ktorú mám vnútri, zášť voči niekomu, názor o konkrétnej osobe... Pán čaká, že mu prinesieme naše biedy, aby nám dal objaviť svoje milosrdenstvo.

Vráťme sa k učeníkom. Opustili Pána počas jeho utrpenia a cítili sa byť vinní. Ježiš však, keď ich stretáva, nerobí dlhé kázne. Im, ktorí boli vnútorne zranení, ukazuje svoje rany. Tomáš sa ich môže dotknúť a objavuje lásku, objavuje koľko Ježiš trpel zaňho, ktorý ho opustil. V tých ranách sa rukou dotýka nežnej blízkosti Boha.

Tomáš, ktorý prišiel neskoro, keď objíma milosrdenstvo, predchádza ostatných učeníkov: neverí len v zmŕtvychvstanie, ale aj v bezhraničnú lásku Boha. A robí to najjednoduchšie a najkrajšie vyznanie viery: «Pán môj a Boh môj!» (v. 28). Hľa, zmŕtvychvstanie učeníka: nastáva, keď jeho krehké a zranené človečenstvo vstupuje do toho Ježišovho. Tam sa rozptyľujú pochybnosti, tam sa Boh stáva mojím Bohom, tam začíname prijímať seba samých a milovať svoj život.

Drahí bratia a sestry, v skúške, ktorou prechádzame, aj my, tak ako Tomáš, s našimi strachmi a našimi pochybnosťami, opäť zisťujeme, že sme krehkí. Potrebujeme Pána, ktorý v nás vidí, za našimi krehkosťami, jednu nepotlačiteľnú krásu. S ním znovu objavujeme, že sme vzácni v našich krehkostiach. Odhaľujeme, že sme ako prenádherné krištále, krehké a vzácne zároveň. A ak sme, tak ako krištáľ, pred ním priezrační, jeho svetlo, svetlo jeho milosrdenstva svieti v nás, vo svete. To je dôvod, aby sme boli, ako nám to povedal Petrov list, „plní radosti, hoci sa teraz, [...] trochu aj rmútime pre rozličné skúšky” (porov. 1 Pt 1,6).

V tento sviatok Božieho milosrdenstva to najkrajšie posolstvo prichádza prostredníctvom učeníka, ktorý prišiel neskôr. Chýbal jedine on, Tomáš. Avšak Pán ho očakával. Milosrdenstvo neopúšťa toho, kto zostáva pozadu. Teraz, zatiaľ čo myslíme na jedno pomalé a namáhavé zotavovanie sa z pandémie, vkráda sa práve toto nebezpečenstvo: zabudnúť na toho, kto zostal pozadu.

Rizikom je, že nás postihne ešte horší vírus – vírus ľahostajného egoizmu. Prenáša sa počínajúc ideou, že život sa zlepšuje, ak je lepšie mne, že bude dobre, ak bude dobre mne. Začína sa to tu a dôjde to k selektovaniu osôb, k vyraďovaniu chudobných, k obetovaniu toho, kto je pozadu, na oltári pokroku.

Táto pandémia nám však pripomína, že nie sú rozdiely a hranice medzi tými, čo trpia. Všetci sme krehkí, všetci sme rovnakí, všetci sme vzácni. To, čo sa deje, lomcuje naším vnútrom: je čas odstrániť nerovnosti, uzdraviť nespravodlivosť, ktorá podkopáva korene zdravia celého ľudstva!

Učme sa od prvotnej kresťanskej komunity, opísanej v knihe Skutkov apoštolov. Prijala milosrdenstvo a žila s milosrdenstvom: «Všetci, čo uverili, boli pospolu a všetko mali spoločné. Predávali pozemky a majetky a rozdeľovali ich všetkým, podľa toho, ako kto potreboval» (Sk 2,44-45). To nie je ideológia, je to kresťanstvo.

V tej komunite, po zmŕtvychvstaní Ježiša, len jeden zostal pozadu a tí druhí naňho čakali. Dnes, zdá sa, je to opačne: jedna maličká časť ľudstva išla vpred, zatiaľ čo väčšina zostala pozadu. A každý by mohol povedať: „Sú to komplexné problémy, nie je na mne, aby som sa postaral o núdznych, musia na nich myslieť druhí!“

Svätá Faustína, po tom, ako stretla Ježiša, píše: «V trpiacej duši musíme vidieť ukrižovaného Ježiša, a nie príživníka a bremeno... [Pane], dávaš nám príležitosť cvičiť sa v skutkoch milosrdenstva, a my sa cvičíme v súdoch» (Denníček, 6. september 1937). Ona sama sa jedného dňa sťažovala Ježišovi, že keď sme milosrdní, majú nás za naivných. Povedala: «Pane, keď často zneužívajú moju dobrotu». Ježiš na to: «To nič, dcéra moja, nech ťa to nezaujíma. Ty buď vždy milosrdná voči všetkým» (24. december 1937).

Voči všetkým: nemyslime len na naše záujmy, na záujmy jednej časti. Berme túto skúšku ako príležitosť pripraviť zajtrajšok všetkých. Bez vyraďovania kohokoľvek. Pretože bez vízie celku nebude budúcnosti pre nikoho.

Dnes Ježišova neozbrojená a odzbrojujúca láska kriesi srdce učeníka. Aj my, tak ako apoštol Tomáš, prijmime milosrdenstvo, spásu sveta. A buďme milosrdní k tomu, kto je najslabší: jedine tak znovu vybudujeme nový svet.

(Preklad: Slovenská redakcia VR, Zuzana Klimanová)

-jb-

19 apríla 2020, 13:19 (vaticannews.va)

Autor: o.Jan - Utorok, 21.04. 2020 - 16:51:09 (52 čitateľov)(Zobraziť celý článok | 13395 bajtov | Hodnotenie: 0)
Smelosť a rýdzosť opravdivého kresťana - homília na Veľkonočnú sobotu
Rozjímanie

Smelosť a rýdzosť opravdivého kresťana - homília na Veľkonočnú sobotu 

O smelosti kresťana v hlásaní ako o dare Ducha Svätého hovoril pápež František v homílii z Domu sv. Marty v sobotu Veľkonočnej oktávy 18. apríla. Pri rannej svätej omši sa modlil osobitne za zdravotníkov pomáhajúcim ľuďom s postihnutím, ktorí ochoreli na Covid-19.

Svätý Otec začal slávenie týmito slovami: „Včera som dostal list od jednej rehoľnej sestry, ktorá pracuje ako tlmočníčka do posunkovej reči pre nepočujúcich. Porozprávala mi o veľmi ťažkej práci, ktorú majú zdravotníci, sestry a lekári, s hendikepovanými pacientmi, ktorí ochoreli na Covid-19. Modlime sa za tých, ktorí sú vždy v službe týmto „inak obdareným“ ľuďom, ktorí však nemajú všetky tie schopnosti, ako my.“

Vstupná antifóna zaznela slovami žalmu: «Pán vyviedol svoj ľud v radosti, vyvolených svojich s plesaním, aleluja». V homílii Svätý Otec komentoval liturgické čítania. V úryvku zo Skutkov apoštolov (4,13-21) veľkňazi a zákonníci zakazujú Petrovi a Jánovi učiť v Ježišovom mene. Obaja však smelo vravia: «...Nemôžeme nehovoriť o tom, čo sme videli a počuli».

Aj Peter, ktorý predtým zbabelo zaprel Pána, hlása teraz s odvahou a slobodou. Smelosť je typickou, ale aj nepostrádateľnou črtou kresťana, vysvetlil pápež:

„Smelosť, odvaha, parézia, to je dar, milosť, ktorú dáva Duch Svätý v deň Turíc.“ Toto je „znamením opravdivého kresťana: je odvážny, hovorí celú pravdu, pretože je rýdzi“.

Svätý Otec spomenul aj úryvok zo záveru Markovho evanjelia (16,9-15), kde Ježiš najprv učeníkom vyčíta tvrdosť srdca, a nakoniec ich posiela do celého sveta hlásať Evanjelium všetkému stvoreniu. Kresťania hlásajú s odvahou, to však neznamená nerozvážnosť, zdôraznil pápež František.

Svätý Otec pripomenul, že zajtra, v Nedeľu Božieho milosrdenstva, bude sláviť svätú omšu o 11.00 v rímskom Kostole Ducha Svätého. Pravidelné ranné sväté omše z Domu sv. Marty o 7. hodine budú potom opäť pokračovať od pondelka.

Plné znenie homílie pápeža Františka

Veľkňazi, starší, zákonníci, vidiac týchto mužov a smelosť, s akou hovorili a vediac, že to boli ľudia bez vzdelania, možno nevedeli ani písať, veľmi sa čudovali. Nechápali: „Je to niečo, čo nedokážeme pochopiť, akože sú títo ľudia takí odvážni, že majú takú smelosť“ (porov. Sk 4,13).

Toto slovo je veľmi dôležitým slovom, ktoré je typické pre kresťanských kazateľov, a to aj v knihe Skutkov apoštolov: smelosť. Odvaha. Znamená to povedať všetko na rovinu. Hovoriť jasne. Pochádza z gréckeho koreňa „povedať všetko“ a aj my mnohokrát používame toto slovo, práve to grécke slovo, aby sme to vyjadrili: parézia, smelosť, odvaha. Videli v nich túto smelosť, túto odvahu, túto paréziu, a nechápali.

Smelosť. Tá odvaha a smelosť, s akou prví apoštoli kázali... Napríklad kniha Skutkov apoštolov je toho plná: hovorí, že Pavol a Barnabáš sa so smelosťou snažili židom vysvetliť Ježišovo tajomstvo a smelo hlásali Evanjelium (porov. Sk 13,46).

Je tu však jeden verš v Liste Hebrejom, ktorý sa mne veľmi páči, keď si autor listu uvedomí, že v komunite ide niečo dolu vodou, že sa niečo vytráca, že je tam isté ochabnutie, že títo kresťania sa stávajú vlažnými. A hovorí toto - nepamätám si presne citát -, hovorí toto: „Rozpomeňte sa na prvé dni, keď ste znášali veľký a tvrdý boj: neodhadzujte teraz vašu smelosť“ (porov. Hebr 10,32-35).

Vzchop sa, znovu naber smelosť, kresťanskú odvahu ísť vpred. Nemôžeme byť kresťanmi bez toho, aby sa dostavila táto smelosť: ak sa nedostavuje, nie si dobrý kresťan. Ak nemáš odvahu, ak pre to, aby si vysvetlil svoj postoj skĺzaš do ideológií či kazuistických vysvetlení, chýba ti tá smelosť, chýba ti ten kresťanský štýl, sloboda hovoriť, povedať všetko. Odvaha.

A potom, vidíme, že veľkňazi, starší a zákonníci sú obeťami. Sú obeťami tejto smelosti, pretože ich dostáva do úzkych: nevedia čo robiť. Uvedomujúc si, že to boli «ľudia neučení a prostí, veľmi sa čudovali; spoznali ich, že boli s Ježišom. A keď videli, že uzdravený človek stojí s nimi, nemohli nič namietať» (Sk 4,13-14). Namiesto toho, aby prijali pravdu tak, ako ju videli, mali až tak uzavreté srdce, že hľadali cestu diplomacie, cestu kompromisu: „Trochu ich vystrašme, povieme im, že budú potrestaní a uvidíme, či tak stíchnu“ (porov. Sk 4,16-17).

Skutočne, sú uvedení do úzkych práve smelosťou: nepoznali východiska. Neprišlo im však na um povedať: „Nebude to len pravda?“ Srdce už bolo uzavreté, bolo tvrdé: bolo skazené. Toto je jedna z drám: sila Ducha Svätého, ktorá sa prejavuje v tejto smelosti hlásania, v tomto bláznovstve hlásania, nemôže vstúpiť do skazených sŕdc. Preto, buďme opatrní: hriešnici, to áno, ale skazenými nikdy. A nedôjdime k tejto skazenosti, ktorá má množstvo spôsobov ako sa prejaví...

Boli však v úzkych a nevedeli čo povedať. A nakoniec našli kompromis: „Povyhrážajme sa im trochu, postrašme ich“. A znovu si ich predvolali a prikázali im, že nesmú vôbec hovoriť ani učiť v Ježišovom mene. „Uzavrime mier: vy pôjdete v pokoji, no nebudete hovoriť v Ježišovom mene, ani učiť“ (porov. Sk 4,18).

Petra sme už poznali: nebol to rodený hrdina. Bol zbabelcom, zaprel Ježiša. Čo sa však teraz stalo? Odpovedajú: «Posúďte, či je správne pred Bohom vás poslúchať viac ako Boha; lebo my nemôžeme nehovoriť o tom, čo sme videli a počuli“ (Sk 4,19-20). Ale skade berie odvahu tento zbabelec, ktorý zaprel Pána? Čo sa udialo v srdci tohto muža?

Dar Ducha Svätého: smelosť, odvaha, parézia, to je dar, milosť, ktorú dáva Duch Svätý v deň Turíc. Práve po tom, ako prijali Ducha Svätého, išli hlásať: s trochou odvahy, bola to pre nich nová vec. Toto je koherentnosť, rýdzosť, znamenie kresťana, skutočného kresťana: je odvážny, hovorí celú pravdu, pretože je rýdzi.

Je to táto rýdzosť, ku ktorej volá Pán pri vyslaní; po tomto súhrne, ktorý robí Marek v Evanjeliu: ráno vzkriesený – je to syntéza zmŕtvychvstania – im «vyčítal neveru a tvrdosť srdca, že neuverili tým, čo ho videli vzkrieseného» (Mk 16,14). Avšak so silou Ducha Svätého – to je ten Ježišov pozdrav: „Prijmite Ducha Svätého“ –, a povedal im: «Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu» (Mk 4,15).

Choďte s odvahou, choďte smelo, nemajte strach. A vrátim sa k tomu veršu z Listu Hebrejom: „neodhadzujte vašu smelosť, neodhadzujte tento dar Ducha Svätého“ (porov. Hebr 10,35). Misia sa rodí práve tu, z tohto daru, ktorý nás robí odvážnymi, smelými v ohlasovaní Slova.

Nech nám Pán vždy pomôže, aby sme boli takí: odvážni. To neznamená byť nerozvážnymi, vôbec nie. Odvážni. Kresťanská odvaha je vždy rozvážna, je to však odvaha.

Modlitba duchovného prijímania

Svätú omšu opäť ukončila krátka adorácia vystavenej Najsvätejšej sviatosti oltárnej a eucharistické požehnanie. Pre veriacich sledujúcich priamy prenos svätej omše pápež vyslovil modlitbu duchovného svätého prijímania:

„K tvojim nohám, môj Ježiš, sa skláňam a obetujem ti kajúcnosť svojho skrúšeného srdca, ktoré sa vo svojej nepatrnosti ponára do tvojej svätej prítomnosti. Klaniam sa ti vo sviatosti tvojej lásky, túžim ťa prijať do chudobného príbytku, ktorý ti ponúka moje srdce. Vo vyčkávaní šťastia sviatostného prijatia chcem ťa prijať duchovne. Príď ku mne, môj Ježiš, aby som mohol prísť k tebe. Kiež tvoja láska roznieti celé moje bytie, na život a na smrť. Verím v teba, dúfam v teba, milujem ťa.“

-zk, jb-

18 apríla 2020, 16:32 (vaticannews.va)

Autor: o.Jan - Utorok, 21.04. 2020 - 16:45:28 (49 čitateľov)(Zobraziť celý článok | 15122 bajtov | Hodnotenie: 0)
Cirkev nie je virtuálna
Rozjímanie

Dozrievajme v dôvernosti s Pánom, Cirkev nie je virtuálna – homília 17. apríla

V piatok Veľkonočnej oktávy, 17. apríla, obetoval pápež František rannú svätú omšu v Dome sv. Marty za ženy v požehnanom stave. Nejedna z nich môže mať totiž v súčasnej dobe obavy, do akého sveta privedie svoje dieťa. V homílii Svätý Otec hovoril o dôvernosti s Ježišom, k akej sám Pán priviedol svojich apoštolov, a vedie k nej aj nás.

K omšovej intencii za zastavenie pandémie pridal pápež František úmysel za mamy, ktoré čakajú dieťatko a majú strach. Na začiatku slávenia v priamom prenose to vyjadril týmito slovami:

„Chcel by som, aby sme sa dnes modlili za ženy, ktoré čakajú dieťa, za tehotné ženy, ktoré sa stanú mamami a sú nepokojné, majú obavy. Je v nich otázka: „V akom svete bude žiť moje dieťa?“ Modlime sa za ne, aby im Pán dal odvahu priviesť tieto deti na svet s dôverou, že to bude istotne svet odlišný, ale vždy to bude svet, ktorý bude Pán veľmi milovať.“

V homílii komentoval Svätý Otec evanjelium liturgického dňa (Jn 21,1-14), kde sa vzkriesený Ježiš zjavuje apoštolom, ktorí sa vracali k brehu po neúspešnom rybolove na Tiberiadskom jazere. Pozvaní Ježišom znovu hodiť siete na lov, chytili množstvo rýb. Pápež František poukázal na skutočnosť, ako apoštoli dorástli do dôvernosti s Ježišom, takže ho pri tomto zázračnom rybolove spoznali. Vysvetlil, že ako kresťania máme rásť v tejto dôvernosti, a vysporiadať sa aj so špecifickými a dočasnými formami jej prežívania v čase pandémie.

Plné znenie homílie Svätého Otca

Apoštoli boli rybármi: Ježiš ich povolal priamo pri práci. Ondrej a Peter práve narábali so sieťami. Zanechali siete a nasledovali Ježiša. Rovnako Ján a Jakub: zanechali otca a pomocníkov, ktorí pracovali s nimi a nasledovali Ježiša. Povolanie sa udialo uprostred ich rybárskeho remesla.

A tento úryvok dnešného evanjelia, tento zázrak, udalosť zázračného rybolovu, nám privádza na myseľ iný zázračný rybolov, ten, o ktorom rozpráva Lukáš v piatej kapitole: aj tam sa stalo to isté. Mali úlovok, keď mysleli, že ho nebudú mať. Po svojom kázaní Ježiš povedal: „Zatiahni na hlbinu“. –  „Veď celú noc sme pracovali, a nič sme nechytili.“ – „Choďte!“ – „Na tvoje slovo – povedal Peter – spustím siete.“ Bol to tak bohatý úlovok, že sa ich – ako hovorí Evanjelium – „zmocnil úžas“ z toho zázraku.

Dnes, pri tomto ďalšom rybolove sa nehovorí o úžase. Je badať istú prirodzenosť, je vidieť, že tam bol pokrok, prejdená cesta v poznávaní Pána, v dôvernosti s Pánom: poviem to správnym slovom: vo „familiárnosti“ s Pánom. Ján, keď to videl, povedal Petrovi: „Ale to je Pán!“ a Peter si pripásal šaty, hodil sa do vody, aby sa dostal k Pánovi.

Onen prvý raz pred ním padol na kolená: „Vzdiaľ sa odo mňa, Pane, pretože som hriešnik“. Tentoraz nehovorí nič, je prirodzenejší. Nikto sa nepýtal: „Kto si?“. Vedeli, že to bol Pán. Bolo to prirodzené stretnutie s Pánom. Dôvernosť apoštolov s Pánom rástla.

Aj my, kresťania, na našej ceste života sme v tomto stave kráčania, postupovania v dôvernosti s Pánom. Pán, mohol by som povedať, je nám „po ruke“, avšak je nám „po ruke“ preto, lebo kráča s nami, vieme, že je to on. Nikto sa ho nespytoval: „Kto si?“ Vedeli, že to je Pán. Každodenná dôvernosť s Pánom je kresťanovi vlastná. A keď spolu raňajkovali, rybu a chlieb, istotne sa rozprávali o mnohých veciach úplne prirodzene.

Táto kresťanská dôvernosť s Pánom je vždy komunitná. Áno, je intímna, je osobná, ale v komunite. Dôvernosť bez komunity, dôvernosť bez Chleba, dôvernosť bez Cirkvi, bez ľudu, bez sviatostí je nebezpečná. Môže sa stať familiárnosťou – nazvime to tak –  gnostickou, dôvernosťou pre mňa samého, oddelenou od Božieho ľudu. Dôvernosť apoštolov s Pánom bola vždy komunitná, vždy bola pri stole, znaku spoločenstva. Vždy bola so Sviatosťou, s Chlebom.

Hovorím to, pretože ma ktosi podnietil k uvažovaniu nad nebezpečenstvom tohto času, ktorý prežívame, tejto pandémie, ktorá spôsobila, že všetci komunikujeme, aj duchovným spôsobom, cez médiá, cez komunikačné prostriedky; aj pri tejto svätej omši sme všetci duchovne prijímajúci, ale nie sme spolu, sme spolu len duchovne.

Tu je ľudu len zopár. A tam je ten veľký ľud: sme spolu, ale nie sme pri sebe. Aj sviatosť Eucharistie: vy ju dnes máte, ale ľudia, ktorí sú s nami v spojení, majú sväté prijímanie iba duchovné. No Cirkev nie je toto. Toto je Cirkev v zložitej situácii, tak ako nám to Pán umožňuje, avšak ideál Cirkvi je vždy s ľudom a so sviatosťami. Vždy. 

Pred Veľkou nocou, keď bolo oznámené, že budem sláviť Veľkú noc v prázdnej Bazilike sv. Petra, napísal mi jeden biskup – dobrý biskup, statočný – a prehováral mi do duše: „Ale ako to, veď Bazilika sv. Petra je tak obrovská, prečo tam nenecháte aspoň 30 ľudí, aby ich bolo vidno? Nebude to nebezpečné...“ A ja som premýšľal: „Nuž, čo mu to chodí po rozume, že mi toto hovorí?“

Nepochopil som v tej chvíli. Ale [pomyslel som si:] keďže je to dobrý biskup, veľmi blízky ľudu, niečo mi tým chcel povedať. Keď ho stretnem, spýtam sa ho. Potom som však pochopil. Hovoril mi: „Daj pozor, aby si „neviralizoval“ Cirkev, „neviralizoval“ sviatosti, „neviralizoval“ Boží ľud“. (Pozn.: novotvar „non viralizzare“ -  v  zmysle „neurobiť čisto virtuálnym“.) Cirkev, sviatosti, Boží ľud sú konkrétne. Je pravda, že v tejto chvíli musíme realizovať túto dôvernosť s Pánom takýmto spôsobom, ale s cieľom vyjsť z tunela, nie v ňom zostať.     

A toto je dôvernosť apoštolov: nie gnostická, nie „viralizovaná“, nie egoistická pre každého z nich, ale dôvernosť konkrétna, v ľude. Dôvernosť s Pánom v každodennom živote, dôvernosť s Pánom vo sviatostiach, uprostred Božieho ľudu. Oni prešli cestou k zrelosti v dôvernosti s Pánom: učme sa ňou ísť aj my. Od prvého momentu pochopili, že táto dôvernosť je odlišná od toho, čo si predstavovali, a dospeli až k tomuto. Vedeli, že je to Pán, všetko im bolo spoločné: komunita, sviatosti, Pán, pokoj, oslava.

Nech nás Pán naučí tejto dôvernosti s ním, tejto familiárnosti s ním, ale Cirkvi, so sviatosťami, so svätým verným Božím ľudom.

Duchovné sväté prijímanie a eucharistická adorácia

Po vystavení Sviatosti oltárnej na adoráciu pápež František ukončil slávenie svätej omše eucharistickým požehnaním. Predtým ešte pozval veriacich spojených cez televíziu či internet k duchovnej forme svätého prijímania slovami modlitby:

„K tvojim nohám, môj Ježiš, sa skláňam a obetujem ti kajúcnosť svojho skrúšeného srdca, ktoré sa vo svojej nepatrnosti ponára do tvojej svätej prítomnosti. Klaniam sa ti vo sviatosti tvojej lásky, túžim ťa prijať do chudobného príbytku, ktorý ti ponúka moje srdce. Vo vyčkávaní šťastia sviatostného prijatia chcem ťa prijať duchovne. Príď ku mne, môj Ježiš, aby som mohol prísť k tebe. Kiež tvoja láska roznieti celé moje bytie, na život a na smrť. Verím v teba, dúfam v teba, milujem ťa.“

-mh, jb-

17 apríla 2020, 16:04 (vaticannews.va)

Autor: o.Jan - Sobota, 18.04. 2020 - 15:48:34 (51 čitateľov)(Zobraziť celý článok | 13677 bajtov | Hodnotenie: 0)
Radosť v Pánovi je naša sila - homília Veľkonočného štvrtka
Rozjímanie

Radosť v Pánovi je naša sila - homília Veľkonočného štvrtka

„Radosť v Pánovi je naša sila“ – zdôraznil pápež František pri svätej omši v Dome sv. Marty vo štvrtok Veľkonočnej oktávy 16. apríla. Eucharistiu tentokrát obetoval za lekárnikov, ktorí pomáhajú v boji proti koronavírusu.

V homílii Svätý Otec komentoval dnešný úryvok z Evanjelia podľa Lukáša (24,35-48), v ktorom sa zmŕtvychvstalý Ježiš zjavuje učeníkom. Oni si zmätení a vystrašení mysleli, že vidia ducha. Ježiš im však otvára myseľ, aby pochopili to, čo bolo o ňom napísané v Písme. Učeníci tomu od radosti nedokázali ani uveriť.

Byť naplnený radosťou je tou najvyššou skúsenosťou útechy, vysvetlil pápež. Je to plnosť Pánovej prítomnosti, je to ovocie Ducha Svätého, je to milosť. Svätý Otec zároveň spomenul apoštolskú exhortáciu sv. Pavla VI. Evangelii nuntiandi, ktorá hovorí o radostných evanjelizátoroch. Našou veľkou silou pri ohlasovaní Evanjelia a jeho dosvedčovaní životom je radosť v Pánovi, ktorá je ovocím Ducha Svätého, skonštatoval Petrov nástupca.

Úmysel svätej omše vyjadril Svätý Otec hneď v úvode týmito slovami:

„V týchto dňoch mi vyčítali, že som zabudol poďakovať jednej skupine osôb, ktorí tiež pracujú... Poďakoval som lekárom, zdravotným sestrám a ošetrovateľom, dobrovoľníkom... „Ale zabudli ste na lekárnikov“ – aj oni tvrdo pracujú, aby pomohli chorým dostať sa z choroby. Modlime sa aj za nich.“

Plné znenie rannej homílie Svätého Otca

„V tých dňoch v Jeruzaleme ľudia prežívali množstvo pocitov: strach, úžas, pochybnosť. «Keďže sa uzdravený chromý pridŕžal Petra a Jána, zbehol sa k nim do stĺporadia, ktoré sa volá Šalamúnovým, všetok užasnutý ľud» (Sk 3,11) - je to nepokojné prostredie, pretože sa diali nepochopiteľné veci.

Pán išiel za svojimi učeníkmi. Oni to už vedeli, že vstal z mŕtvych, aj Peter to vedel, pretože sa s ním rozprával v to ráno. Aj tí dvaja, ktorí sa vrátili z Emmauz to vedeli. Keď sa však Pán zjavil, vystrašili sa. «Zmätení a naľakaní si mysleli, že vidia ducha» (Lk 24,37).

Rovnakú skúsenosť mali na jazere, keď Ježiš prišiel kráčajúc po vode. Vtedy však Peter nabral odvahu, stavil na Pána so slovami: „Ak si to ty, daj, aby som kráčal po vode“ (porov. Mt 14,28). V tento deň však Peter mlčal, v to ráno hovoril s Pánom, no nik nevedel, čo si v tom dialógu povedali, a preto bol ticho. Boli však až tak plní strachu, zmätení, mysleli si, že vidia ducha.

A Pán hovorí: „Prečo sa ľakáte a prečo vám srdcia zachvacujú pochybnosti? Pozrite na moje ruky a nohy...“. A ukázal im rany – ten Ježišov poklad, ktorý priniesol do neba, aby ho ukázal Otcovi a prihováral sa za nás. «Dotknite sa ma a presvedčte sa! Veď duch nemá mäso a kosti» (porov. Lk 24,38-39).

A potom prichádza jedna veta, ktorá mi dáva mnoho útechy, a preto je tento úryvok Evanjelia jedným z mojich najobľúbenejších: «A keď tomu stále od veľkej radosti nemohli uveriť...» (porov. Lk 24,41) - boli plní úžasu, radosť im bránila veriť. Toľko tej radosti bolo, že si hovorili: „Nie, toto nemôže byť pravda. Táto radosť je neskutočná, je jej až príliš.“

A toto im bránilo veriť. Radosť. Chvíle veľkej radosti. Boli tak preplnení radosťou, až ich paralyzovala. A radosť je jedným z prianí, ktoré má Pavol pre Rimanov: «Boh nádeje nech vás naplní všetkou radosťou», hovorí im (porov. Rim 15,13). Naplniť radosťou, byť plným radosti.

Je to skúsenosť tej najvyššej útechy, keď nám Pán dáva chápať, že toto je niečo iné, než byť veselý, pozitívny, žiariť... Nie, je to niečo iné. Byť radostný..., avšak plný radosti, jednej prekypujúcej radosti, ktorá sa nás skutočne zmocní. A to je to, prečo Pavol takto žičí Rimanom: «Boh nádeje nech vás naplní všetkou radosťou».

A to slovo, ten výraz „naplniť radosťou“ sa opakuje veľmi mnoho krát. Napríklad, keď vo väzení Peter zachráni život strážnikovi, ktorý si chcel vziať život, lebo vďaka zemetraseniu sa pootvárali dvere. A potom mu ohlasuje Evanjelium, krstí ho. Biblia hovorí, že strážnik bol „plný radosti“ z toho, že uveril (porov. Sk 16,29-34).

To isté sa stalo správcovi majetku Kandaky, keď ho Filip pokrstil. Filip potom zmizol a on pokračoval v ceste „plný radosti“ (porov. Sk 8,39). Rovnaká vec sa prihodila v deň Nanebovstúpenia: učeníci sa vracajú do Jeruzalema „plní radosti“, hovorí Biblia (Sk 24,52-53).

Je to plnosť útechy, plnosť Pánovej prítomnosti. Pretože, ako Pavol hovorí Galaťanom, „radosť je ovocím Ducha Svätého“ (porov. Gal 5,22), nie je dôsledkom emócií, ktoré prepuknú kvôli nejakej úžasnej veci... Nie, ide o viac. Táto radosť, ktorá nás napĺňa, je ovocím Ducha Svätého. Bez Ducha nemôžeme mať túto radosť. Prijať radosť Ducha je milosťou.

Prichádzajú mi na um posledné body, záverečné odstavce exhortácie Evangelii nuntiandi od Pavla VI. (porov. 79-80), keď hovorí o radostných kresťanoch, radostných evanjelizátoroch, a nie takých, čo neustále žijú sklesnutí. Dnes je pekný deň na to, aby sme si to prečítali. Plní radosti. Takto nám to hovorí Biblia: «A keď tomu stále od veľkej radosti nemohli uveriť...» - bola toľká, že tomu neverili.

Je jedna stať v Knihe Nehemiáša, ktorá nám dnes pomôže v tejto reflexii o radosti. Ľud, ktorý sa vrátil do Jeruzalema, znovuobjavil knihu Zákona. Bola nanovo objavená, pretože oni Zákon spamäti poznali, no knihu Zákona nenachádzali. Bola to veľká oslava a všetok ľud sa zhromaždil, aby počúval kňaza Ezdráša, ktorý čítal knihu Zákona.

Ľud v dojatí plakal, plakal od radosti, pretože našiel svoju knihu Zákona. Plakal, a bol to plač radostný. Nakoniec, keď kňaz Ezdráš skončil, Nehemiáš povedal ľudu: „Upokojte sa, teraz už viac neplačte, uchovajte si radosť, lebo radosť v Pánovi je vaša sila!“ (porov. Neh 8,1-12).

Toto slovo z knihy Nehemiáša nám dnes pomôže. Tou veľkou silou, ktorú máme na premenu, na hlásanie Evanjelia, na kráčanie vpred ako svedkovia života, je Pánova radosť, ktorá je ovocím Ducha Svätého, a dnes ho prosme, aby nám udelil toto ovocie.“

Modlitba duchovného prijímania

Svätý Otec pre veriacich sledujúcich priamy prenos vyslovil modlitbu svätého prijímania:

„Môj Ježišu, verím, že si v Najsvätejšej oltárnej sviatosti skutočne prítomný. Milujem ťa nadovšetko a moja duša túži po tebe. Keďže ťa teraz nemôžem prijať sviatostne, príď do môjho srdca aspoň duchovne. A pri tvojom príchode ťa objímam a celkom sa s tebou spájam. Nedovoľ, aby som sa niekedy odlúčil od teba.“

Po krátkej adorácii vystavenej Oltárnej sviatosti pápež zakončil omšu udelením eucharistického požehnania.

-zk, jb-

16 apríla 2020, 14:43 (vaticannews.va)

Autor: o.Jan - Sobota, 18.04. 2020 - 15:46:15 (56 čitateľov)(Zobraziť celý článok | 14239 bajtov | Hodnotenie: 0)
Verný Boh nám rozohrieva srdce - homília v stredu Veľkonočnej oktávy
Rozjímanie

Verný Boh nám rozohrieva srdce - homília v stredu Veľkonočnej oktávy

V rannej homílii v stredu Veľkonočnej oktávy, 15. apríla, pripomenul Svätý Otec vernosť Boha, ktorý kráča so svojím ľudom ako Spasiteľ: táto vernosť prináša radosť a rozohrieva srdce. Pápež František obetoval svätú omšu za starých ľudí. Pripomenul, že oni sú korene nášho života:

„Modlime sa dnes za starých ľudí, zvlášť za tých, ktorí sú izolovaní alebo v domovoch dôchodcov. Majú strach, že by mali zomrieť v osamotení. Pociťujú túto pandémiu ako niečo, čo je k nim agresívne. Oni sú našimi koreňmi, našimi dejinami. Dali nám vieru, tradície, cítenie príslušnosti k vlasti. Modlime sa za nich, aby im bol Pán v týchto chvíľach nablízku.“

V homílii sa pápež František sústredil na evanjeliový príbeh emauzských učeníkov (Lk 24,13-35), ktorí kráčali so zmŕtvychvstalým Ježišom, no pre smútok a ťarbavosť svojich sŕdc ho nespoznali. Komentoval aj prvé čítanie z liturgie dňa o uzdravení chromého Petrom a Jánom v mene Ježiša Krista (Sk 3,1-10). V oboch príbehoch pápež poukázal na Božiu vernosť.

V priamom prenose Svätý Otec opäť v závere omše vystavil Sviatosť oltárnu na adoráciu, ktorú ukončil eucharistickým požehnaním.

Plné znenie homílie Svätého Otca

„Včera sme uvažovali o Márii z Magdaly, ako o ikone vernosti: vernosť Bohu. Ale aká je táto vernosť Bohu? Akému Bohu? Práve tomu Bohu, ktorý je verný.

Naša vernosť nie je iné než odpoveď na Božiu vernosť. Boh, ktorý je verný svojmu slovu, ktorý je verný svojmu prísľubu, ktorý kráča so svojím ľudom ďalej plniac prísľub, nablízku svojmu ľudu. Verný prísľubu: Boh, ktorý sa neustále prejavuje ako Spasiteľ ľudu, pretože je verný sľubu. Boh, ktorý je schopný veci pretvárať, znovutvoriť, ako to urobil s tým chromým od narodenia, že mu znovu utvoril nohy, uzdravil ho (porov. Sk 3,6-8). Je to Boh ktorý uzdravuje, Boh, ktorý vždy prináša útechu svojmu ľudu. Boh, ktorý znovutvorí. Nové znovustvorenie: toto je jeho vernosť voči nám. Znovustvorenie, ktoré je nádhernejšie než stvorenie.

Boh, ktorý pokračuje ďalej a ktorý sa neunaví v práci – hovoríme, že je „ako ten, ktorý pracuje“ – ad instar laborantis (porov. Duchovné cvičenia, 236), ako hovoria teológovia – aby udržiaval ľud, a nemá strach, že „sa unaví“, takpovediac... Ako ten pastier, čo si pri návrate domov uvedomí, že mu jedna ovca chýba, a tak ide, vráti sa hľadať ovcu, ktorá sa tam stratila (porov. Mt 18,12-14).

Pastier, ktorý robí nadčasy, avšak z lásky, pre vernosť... A náš Boh je Bohom, ktorý robí nadčasy, ale nie platené: zadarmo. Je to vernosť nezištnosti, vernosť štedrosti. A vernosť je aj ten otec, ktorý je ochotný toľkokrát vychádzať na terasu vyzerať, či sa syn nevracia, a neunaví sa vystupovať: čaká ho, aby urobil oslavu (porov. Lk 15,21-24).

Božia vernosť je oslavou, je radosťou, je takou radosťou, že nás núti prejaviť sa tak, ako ten chromý: vošiel kráčajúc do chrámu, skákajúc, chváliac Boha (porov Sk 3,8-9). Božia vernosť je oslavou, štedrou oslavou. Je oslavou pre nás všetkých.

Vernosť Boha je trpezlivá vernosť: má trpezlivosť so svojím ľudom, počúva ho, vedie ho, pokojne mu vysvetľuje a zohrieva mu srdce, ako to urobil s tými dvomi učeníkmi, ktorí kráčali ďaleko od Jeruzalema: rozohrieva im srdce, aby sa vrátili domov (porov. Lk 24,32-33).

Božia vernosť - v tom, čo sami nepoznáme: čo sa odohralo v tom dialógu, avšak je to veľkorysý Boh, ktorý vyhľadal Petra, ktorý ho zaprel, ktorý zaprel. Vieme iba, že Pán „vstal z mŕtvych a zjavil sa Šimonovi“ (porov. Lk 24,34). Čo sa odohrávalo v tom dialógu, nevieme. Ale isto vieme, že to bola Božia vernosť, čo hľadala Petra.

Vernosť Boha nás vždy predchádza a naša vernosť je vždy odpoveďou na túto vernosť, ktorá nás predchádza. Je to Boh, ktorý nás vždy predchádza. Je kvetom mandľovníka na jar: kvitne ako prvý.

Byť vernými znamená oslavovať túto vernosť, byť vernými tejto vernosti. Je to odpoveď na túto vernosť.“

Modlitba duchovného svätého prijímania

V závere Eucharickej liturgie svätej omše pozval pápež František veriacich sledujúcich priamy prenos k duchovnému svätému prijímaniu modlitbou od sv. Alfonza z Liguori:

„Môj Ježišu, verím, že si v Najsvätejšej oltárnej sviatosti skutočne prítomný. Milujem ťa nadovšetko a moja duša túži po tebe. Keďže ťa teraz nemôžem prijať sviatostne, príď do môjho srdca aspoň duchovne. A pri tvojom príchode ťa objímam a celkom sa s tebou spájam. Nedovoľ, aby som sa niekedy odlúčil od teba.“

-mh, jb-

15 apríla 2020, 12:33 (vaticannews.va)

Autor: o.Jan - Sobota, 18.04. 2020 - 15:40:14 (45 čitateľov)(Zobraziť celý článok | 10198 bajtov | Hodnotenie: 0)
573 článkov (58 stránok, 10 článkov na stránku)
[ 2 | 3 | 4 ]
Prejsť na:
Počítadlo
Verejných návštev
stránok od 28.08.2012

[ Viac ]
Počet ľudí na stránke
Spolu: 20
CP Ďačov
Cest. poriadok Ďačov

Stránka obce Ďačov
Obec Ďačov
Ankety
Ako sa Vám pačí naša WEB stránka?

Slabá
Pekná
Veľni pekná



Výsledky
Ďalšie ankety

Hlasov 658
Web kamery
 
Viac web kamier
Počasie
Predpoveď počasia : www.meteo.sk
Fáza mesiaca

SATELIT
Odkazy na WEB stránky

Webhosting WebSupport
Hosting s ľudským prístupom

Oficiálna stránka katolíckej cirkvi na Slovensku
Oficiálna stránka katolíckej cirkvi na Slovensku

Obec Milpoš
Oficiálna stránka obce Milpoš

Obec Ďačov
Oficiálne stránky obce Ďačov

MOSRZ Sabinov
Miestná organizácia SRZ Sabinov

Mesto Sabinov
Mesto Sabinov kde sa dobre žije

Mesto Lipany
Mesto Lipany

Krehlík Ján
Súkromné stránky Ján Krehlik

Klub Nemecký obrovitý strakáč a Český strakáč
Klub chovateľov nemecký obrovitý strakáč a český strakáč

Gymnázium Lipany
Gymnázium Lipany - stránka našej školy

Gréckokatolícke mládežnícke centrum
Gréckokatolícke mládežnícke centrum - Barka v Juskovej Voli.

Gréckokat. arcibiskupstvo Prešov
Gréckokat. arcibiskupstvo Prešov


Gréckokatolícka farnosť Sabinov

[ Pozri ZOZNAM ]
KALKULAČKA
Kalkulačka
 

OCHRANA OSOBNÝCH ÚDAJOV


Správca stránok: Mgr. Krehlík Ján

©2012
WWW.krehlik.eu WEBmaster: Krehlík Ján st.
Čas potrebný k spracovaniu stránky 0.32 sekúnd

  Admin
Infor. o registracii domeny