Rozjímanie (2) - Gréckokatolícka cirkev farnosť Ďačov
Gréckokatolícka cirkev farnosť Ďačov
Kalendár
Dnes je: Utorok
11. august. 2020

Sviatok má:
dnes: Zuzana
zajtra: Darina
pozajtra: Ľubomír
včera: Vavrinec

IP:34.238.248.103.
ec2-34-238-248-103.compute-1.amazonaws.com
Hlavné menu
MenuMaker produced NavBar
Gréckokatolícky magazín

TV - naživo
gréckokatolícky magazín

Biblia
Nový zákon
Nový zákon

Starý zákon
Starý zákon
Spovedné zrkadlo

Plagát
Ďačov mapa

Letecký pohľad Ďačov
Vyhľadaj na stránke


Pokročilé vyhľadávanie
Radio
Stanica:
Nie je voľba


<a href=''>Play Nie je voľba</a>

Hrať v samostatnom okne
Gréckokatolícka cirkev farnosť Ďačov: Rozjímanie

Vyhľadávanie v tejto téme:   
[ Ísť na úvodnú stránku | Vybrať novú tému ]

Regina caeli vo 4. veľkonočnú nedeľu: Ako rozlíšiť Boží hlas od hlasu pokušiteľa
Rozjímanie

Regina caeli vo 4. veľkonočnú nedeľu: Ako rozlíšiť Boží hlas od hlasu pokušiteľa

Prinášame plné znenie príhovoru pápeža Františka pred poludňajšou modlitbou Regina caeli – Raduj sa, Nebies kráľovná vo 4. veľkonočnú nedeľu 3. mája 2020. Svätý Otec sa veriacim prihovoril prostredníctvom médií z bibliotéky Apoštolského paláca.

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Štvrtá veľkonočná nedeľa, ktorú dnes slávime, je venovaná Ježišovi, Dobrému pastierovi. Evanjelium hovorí: „... ovce počúvajú jeho hlas. On volá svoje ovce po mene...“ (Jn 10,3). Pán nás volá po mene; volá nás, pretože nás miluje. Avšak, ako hovorí ďalej Evanjelium, sú tu iné hlasy, ktoré netreba nasledovať: hlasy cudzích, zlodejov a zbojníkov, ktorí chcú ovciam ublížiť.

Tieto rôzne hlasy zaznievajú v našom vnútri. Je tam hlas Boha, ktorý sa jemne prihovára svedomiu, no aj pokušiteľský hlas, ktorý navádza na zlo. Ako rozpoznať hlas dobrého pastiera od hlasu zlodeja; ako odlíšiť inšpiráciu pochádzajúcu od Boha od návrhov zlého? Dá sa naučiť tieto dva hlasy rozlišovať: hovoria totiž, každý iným jazykom, t. j. majú rozdielne spôsoby, ktorými klopú na naše srdce. Prihovárajú sa rozdielnym jazykom.

Tak ako dokážeme rozlíšiť jeden jazyk od druhého, dokážeme rozlíšiť aj hlas Boha od hlasu zlého. Boží hlas nikdy k ničomu nenúti: Boh ponúka, nenatláča sa. Naopak, hlas zlého zvádza, útočí, nanucuje: vzbudzuje oslňujúce ilúzie, atraktívne, avšak pominuteľné pocity. Spočiatku chlácholí, vštepuje nám presvedčenie, že sme všemohúci, ale potom nás nechá s prázdnotou vo vnútri a obviňuje nás: „Nestojíš za nič.“ Boží hlas nás, naopak, napráva s obrovskou trpezlivosťou, ale vždy nás povzbudzuje, utešuje: vždy v nás živí nádej. Boží hlas je hlasom, ktorý otvára obzory, zatiaľ čo hlas zlého ťa vedie k múru, do kúta.

Je tu i ďalší rozdiel. Hlas nepriateľa odvracia od prítomnosti a chce, aby sme sa sústredili na svoje obavy z budúcnosti alebo na smútok z minulosti – nepriateľ nemá rád prítomnosť –: znovu vyťahuje roztrpčenia, spomienky na utrpené krivdy, na toho, kto nám spôsobil zlo..., mnohé mrzké spomienky. Boží hlas však hovorí o prítomnosti: „Teraz môžeš urobiť niečo dobré, teraz môžeš praktizovať kreatívnu lásku, teraz sa môžeš zbaviť smútku a výčitiek svedomia, ktoré držia tvoje srdce vo väzení“. Povzbudzuje nás, posúva nás vpred, ale hovorí do súčasnosti: teraz.

A ešte ďalšia vec: tie dva hlasy v nás vyvolajú odlišné otázky. Tá, ktorá pochádza od Boha, bude: „Čo mi osoží?“. Naopak, pokušiteľ bude trvať na inej otázke: „Čo sa mi chce?“ Čo sa mi chce: hlas zlého sa vždy točí okolo ega, jeho popudov a potrieb, chcieť všetko a hneď. Je to ako rozmary detí: všetko a teraz hneď. Hlas Boha však nikdy nesľubuje radosť za nízku cenu: pozýva nás prekročiť naše ego, aby sme našli pravé dobro, pokoj. Pamätajme si: zlo nikdy neprináša pokoj, najskôr spôsobí poblúznenie, aby potom zanechať trpkosť. Taký je štýl zla.

Hlas Boží a hlas pokušiteľa sa nakoniec prihovárajú z rozdielnom „prostredí“: nepriateľ uprednostňuje tmu, faloš, klebety; Pán miluje denné svetlo, pravdu, úprimnú priezračnosť. Nepriateľ nám bude hovoriť: „Uzavri sa sám v sebe, aj tak ti nikto nerozumie a nepočúva ťa, nikomu nedôveruj!“ Dobro, naopak, pozýva otvoriť sa a byť priezračnými a dôverujúcimi Bohu a iným.

Drahí bratia a sestry, v tento čas nás mnohé myšlienky a obavy vedú k tomu, aby sme vstúpili do seba. Dajme pozor na to, aké hlasy prichádzajú k nášmu srdcu. Pýtajme sa odkiaľ pochádzajú. Prosme o milosť rozpoznať a nasledovať hlas Dobrého pastiera, ktorý nám dáva vyjsť von z ohrady egoizmu a privádza nás na pastviny slobody. Nech Panna Mária, Matka dobrej rady, usmerňuje a sprevádza naše rozlišovanie.

(Preklad:  Slovenská redakcia VR, Martina Korytiaková)

-jb-

03 mája 2020, 18:50 (vaticannews.va)

Autor: o.Jan - Pondelok, 04.05. 2020 - 07:37:49 (54 čitateľov)(Zobraziť celý článok | 7635 bajtov | Hodnotenie: 0)
Nedeľa Dobrého pastiera: Jedine pastier podobný Ježišovi dáva stádu dôveru
Rozjímanie

Nedeľa Dobrého pastiera: Jedine pastier podobný Ježišovi dáva stádu dôveru

V Nedeľu Dobrého pastiera 3. mája, ktorá je zároveň Svetovým dňom modlitby za duchovné povolania, pápež František osobitne pamätal na kňazov i lekárov, ktorí prišli o život počas pandémie. V homílii hovoril o nežnosti, miernosti a dobrote Dobrého pastiera, ktorým je Ježiš.

„Jedine pastier, ktorý sa podobá Ježišovi, dáva stádu dôveru, pretože On je bránou. Štýlom pastiera musí byť Ježišov štýl, neexistuje iný,“ zdôraznil Svätý Otec.

Pápež sa modlil za kňazov a lekárov, čo obetavo dávajú život

V úvode slávenia predstavil svoj úmysel týmito slovami:

„Po troch týždňoch od Zmŕtvychvstania Pána dnes Cirkev vo Štvrtú veľkonočnú nedeľu slávi Nedeľu Dobrého pastiera, Ježiša - Dobrého pastiera. Toto ma vedie k myšlienkam na mnoho pastierov, ktorí vo svete dávajú život pre veriacich. Aj počas tejto pandémie mnohí, tu v Taliansku viac než sto, prišli o život.

Myslím aj na iných pastierov, ktorí sa starajú o dobro ľudí, na lekárov. Hovorí sa o lekároch, o tom, čo robia, a musíme o nich starostlivo dbať: len v Taliansku zomrelo 154 lekárov v službe. Nech nám príklad týchto pastierov kňazov a pastierov lekárov pomôže postarať sa o svätý verný Boží ľud.“

Už 50. prenos rannej svätej omše pápeža Františka

Bolo to už po päťdesiaty krát, čo Petrov nástupca takto v priamom prenose slávil svätú omšu z domácej kaplnky Domu sv. Marty. Pravidelné vysielanie do celého sveta cez stríming začal 9. marca na znak svojej blízkosti veriacim, ktorí v čase pandémie nemôžu ísť do kostola.

V kaplnke, ktorá je zasvätená Duchu Svätému, sa na ranných omšiach pravidelne zúčastňuje malá skupinka kňazov a rehoľných sestier a pracovníci vatikánskych médií, zabezpečujúci prenos. Od 1. mája je v kaplnke umiestnená aj bronzová socha sv. Jozefa – robotníka.

V homílii Svätý Otec komentoval liturgické čítania: v Prvom liste apoštola Petra (2,20b-25) sa píše: «Veď ste boli ako blúdiace ovce, ale teraz ste sa vrátili k pastierovi a biskupovi svojich duší». V úryvku z Evanjelia podľa Jána (10,1-10) Ježiš hovorí: «Ja som brána k ovciam: Všetci, čo prišli predo mnou, sú zlodeji a zbojníci, ale ovce ich nepočúvali. Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený; bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu».

Plné znenie homílie pápeža Františka

Prvý list apoštola Petra, ktorý sme počuli, je pasážou pokoja. Rozpráva o Ježišovi. Hovorí: «Sám vyniesol naše hriechy na svojom tele na drevo, aby sme zomreli hriechu a žili pre spravodlivosť. Jeho rany vás uzdravili. Veď ste boli ako blúdiace ovce, ale teraz ste sa vrátili k pastierovi a biskupovi svojich duší» (1 Pt 2,24-25). Ježiš je pastier – tak ho vidí Peter –, ktorý prichádza zachraňovať, zachrániť blúdiace ovce: to sme boli my.

A v Žalme 23, ktorý sme čítali po tomto čítaní, sme opakovali: «Pán je môj pastier, nič mi nechýba». – Prítomnosť Pána ako pastiera, ako pastiera stáda.

I Ježiš – v Jánovej 10. kapitole, ktorú sme čítali (porov. Jn 10,1-10) – sa predstavuje ako pastier. Dokonca nielen ako pastier, ale ako „brána“, ktorou sa vchádza ku stádu. Všetci, ktorí prišli a nevošli tou bránou, boli zlodeji či zbojníci alebo chceli zo stáda ťažiť: falošní pastieri. A v dejinách Cirkvi bolo mnoho takýchto, čo stádo využívali. Nezaujímalo ich stádo, ale len robenie kariéry alebo politiky, či peniaze. Stádo ich však pozná, vždy ich rozpoznalo a šlo hľadať Boha po svojich cestách.

Keď je tu však dobrý pastier, čo vedie vpred, práve vtedy stádo napreduje. Dobrý pastier počúva stádo, vedie ho, stará sa oň. A stádo vie rozlíšiť medzi pastiermi, nepomýli sa: stádo dôveruje dobrému pastierovi, dôveruje Ježišovi. Jedine pastier, ktorý sa podobá Ježišovi, dáva stádu dôveru, pretože On je bránou. Štýlom pastiera musí byť Ježišov štýl, neexistuje iný.

Ale tiež Ježiš, dobrý pastier – ako hovorí Peter v prvom čítaní, «trpel za vás a zanechal vám príklad, aby ste kráčali v jeho šľapajach. On sa nedopustil hriechu, ani lesť nebola v jeho ústach. Keď mu zlorečili, on nezlorečil, keď trpel, nevyhrážal sa» (1 Pt 2,21-23) – bol mierny.

Jeden zo znakov  dobrého pastiera je miernosť, tichosť. Dobrý pastier je mierny. Pastier, ktorý nie je mierny, nie je dobrým pastierom. Niečo ukrýva, pretože miernosť sa ukazuje taká, aká je, bez toho, aby sa bránila. Ba pastier je nežný, má tú nežnosť blízkosti, pozná každú jednu ovcu po mene a stará sa o každú z nich akoby bola jediná, až do tej miery, že pri návrate domov po dni plnom práce, on unavený si všimne, že mu jedna chýba, vychádza znova pracovať, aby ju hľadal a sám ju prináša, nesie ju na pleciach (porov. Lk 15,4-5). Toto je dobrý pastier, toto je Ježiš, toto je ten, kto nás všetkých sprevádza na ceste života.

A táto predstava pastiera, táto predstava stáda a ovečiek, je predstavou veľkonočnou. Cirkev v prvom veľkonočnom týždni spieva ten pekný hymnus na nových pokrstených: „Toto sú mladé baránky“, hymnus, ktorý sme počuli v úvode svätej omše. Je to predstava spoločenstva, nežnosti, dobroty, miernosti. To je tá Cirkev, ktorú chce Ježiš a on túto Cirkev opatruje.

Táto nedeľa je krásna, je to nedeľa pokoja, je to nedeľa nežnosti, miernosti, pretože náš pastier sa o nás stará. „Pán je môj pastier, nič mi nechýba“ (Ž 23,1).

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Duchovné sväté prijímanie

Slávenie ukončila krátka adorácia a požehnanie Eucharistiou. Svätý Otec pozval veriacich sledujúcich priamy prenos k duchovnému prijímaniu modlitbou:

„Môj Ježišu, verím, že si v Najsvätejšej oltárnej sviatosti skutočne prítomný. Milujem ťa nadovšetko a moja duša túži po tebe. Keďže ťa teraz nemôžem prijať sviatostne, príď do môjho srdca aspoň duchovne. A pri tvojom príchode ťa objímam a celkom sa s tebou spájam. Nedovoľ, aby som sa niekedy odlúčil od teba.“

-zk, jb-

03 mája 2020, 11:35 (vaticannews.va)

Autor: o.Jan - Pondelok, 04.05. 2020 - 07:35:51 (51 čitateľov)(Zobraziť celý článok | 13222 bajtov | Hodnotenie: 0)
Ranná homília pápeža Františka: Nepresadaj z koňa uprostred rieky
Rozjímanie

Ranná homília pápeža Františka: Nepresadaj z koňa uprostred rieky

Pri rannej svätej omši v prvú májovú sobotu sa pápež František zameral na otázku ako sa má kresťan zachovať, keď sa ocitne v kríze: zostať pevným, uprostred krízy nerobiť nové rozhodnutia a dôverovať Pánovi s pohľadom upriameným vpred. 

V kaplnke Domu sv. Marty sa Svätý Otec 2. mája na diaľku duchovne spojil s veriacimi sledujúcimi slávenie v priamom prenose, medzi nimi osobitne aj s 300 modlitbovými skupinami zvanými „Madrugadores“ - modlitboví ranostaji. Pápež František obetoval omšu osobitne za verejných činiteľov, ako to vyjadril v úvode:

„Modlime sa dnes za správcov verejných vecí, ktorí majú zodpovednosť dbať o svoj ľud v tomto krízovom čase: hlavy štátov, predsedov vlád, zákonodarcov, starostov, predstaviteľov regiónov... Aby im Pán pomáhal a dal silu, pretože ich práca nie je jednoduchá. A aby v prípade vzájomných rozchodností pochopili, že vo chvíľach krízy musia byť veľmi jednotní pre dobro ľudu, pretože jednota presahuje konflikt.“

Pri rannej svätej omši boli v duchovnom spojení aj mnohí členovia modlitbových združení, o ktorých Svätý Otec povedal:

„Dnes, v sobotu 2. mája sa s nami v modlitbe spája 300 modlitbových skupín, ktoré sa nazývajú po španielsky „madrugadores“, čiže „ranostaji“: tí, čo si zavčas ráno privstávajú na modlitbu, vstávajú zavčas práve kvôli modlitbe. Oni sa dnes, v tejto chvíli, zjednocujú s nami.“

V homílii Svätý Otec vychádzal z liturgických čítaní podávajúcich situácie pokoja i situácie krízy. O raste Cirkev vo chvíľach útechy a pokoja hovorí prvé čítanie zo Skutkov apoštolov (Sk 9,31-42). Naopak v rozprávaní Jánovho evanjelia (Jn 6,60-69) sa opisuje ťažká chvíľa, krízový moment, keď mnohí učeníci Ježiša opustili. Zostali však Dvanásti na čele s Petrom, ktorý robí svoje vyznanie vernosti Ježišovi: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života. A my sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý.“

Plné znenie homílie Svätého Otca

Prvé čítanie sa začína takto: „Cirkev mala pokoj po celej Judei, Galilei a Samárii; upevňovala sa, žila v bázni pred Pánom a rástla v úteche Svätého Ducha“ (Sk 9,31). Čas pokoja. A Cirkev rastie. Cirkev je pokojná, má útechu Ducha Svätého, prežíva útechu. Krásne časy... Potom nasleduje uzdravenie Eneáša, potom Peter vzkriesil Dorkas, Tabitu... to všetko v pokoji.

Ale v prvotnej Cirkvi sú aj časy nepokoja: časy prenasledovania, ťažké časy, časy, ktoré uvádzajú veriacich do krízy. Časy krízy. A čas krízy je ten, o ktorom dnes rozpráva Jánovo evanjelium (porov. 6,60-69). Tento úryvok evanjelia je záver celého sledu udalostí počnúc rozmnožením chlebov, keď chceli urobiť Ježiša kráľom.

Ježiš sa ide modliť, na ďalší deň ho nemôžu nájsť, idú ho hľadať. A Ježiš im vytýka, že ho hľadajú kvôli jedlu, a nie kvôli slovám večného života... A celý tento príbeh sa ukončuje tu. Oni mu hovoria: „Daj nám tento chlieb“ - a Ježiš vysvetľuje, že chlieb, ktorý im dá, je jeho vlastné telo a jeho vlastná krv.

Vtedy mnohí z Ježišových učeníkov, keď toto počuli, povedali: „Tvrdá je to reč, kto to môže počúvať?“ (v. 60). Ježiš im povedal, že kto nebude jesť jeho telo a jeho krv, nebude mať život večný. Ježiš dokonca povedal: „Ak budete jesť moje telo a moju krv, budete vzkriesení v posledný deň“ (porov. v. 54). O tomto hovoril Ježiš. „Táto reč je tvrdá,“ – uvažovali učeníci – „príliš tvrdá. Niečo tu nehrá. Tento človek prekročil mieru.“

A toto je chvíľa krízy. Boli chvíle pokoja a chvíle krízy. Ježiš vedel, že učeníci šomrú: tu je určité rozlíšenie medzi učeníkmi a apoštolmi. Učeníci, tých bolo sedemdesiatdva alebo viac, apoštoli boli dvanásti. „Lebo Ježiš od počiatku vedel, ktorí neveria a kto ho zradí“ (v. 64). A zoči-voči tejto kríze im pripomína: „Preto som vám hovoril: Nik nemôže prísť ku mne, ak mu to nedá Otec“ (v. 65). Pokračuje v téme o priťahovaní Otcom: Otec nás priťahuje k Ježišovi. A takýmto spôsobom sa rieši kríza.

A od tej chvíle „ho mnohí z jeho učeníkov opustili a viac s ním nechodili“ (v. 66). Zaujali odstup:  „Tento človek je trochu nebezpečný... Veď tieto náuky... Áno, je to dobrý človek, káže a uzdravuje, ale keď prichádza k týmto zvláštnym veciam... Prosím vás, poďme preč“.

A rovnako sa zachovali aj emauzskí učeníci, vo veľkonočné ráno: „Nuž áno, ale je tu čosi divné, ženy rozprávajú o tom hrobe... Ale toto smrdí – povedali si – poďme chytro preč, lebo prídu vojaci a ukrižujú nás“ (porov. Lk 24,22-24). Rovnako konali vojaci, ktorí strážili hrob: videli pravdu, ale potom uprednostnili predať svoje tajomstvo: „Buďme v bezpečí: držme sa bokom od týchto príbehov, ktoré sú nebezpečné“ (porov. Mt 28,11-15).

Moment krízy je momentom voľby, je momentom, ktorý nás stavia pred rozhodnutia, ktoré musíme vykonať. Všetci sme v živote mali a budeme mať chvíle krízy: krízy rodinné, manželské, krízy spoločenské, pracovné krízy, mnoho kríz... Aj táto pandémia je časom spoločenskej krízy.

Ako reagovať vo chvíli krízy? „Vtedy ho mnohí z jeho učeníkov opustili a viac s ním nechodili“ (v. 66). Ježiš sa rozhodne položiť apoštolom otázku. „Ježiš povedal Dvanástim: «Aj vy chcete odísť?» (v. 67). Rozhodnite sa. A Peter robí svoje druhé vyznanie.

„Odpovedal mu Šimon Peter: «Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života. A my sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý.»“ (v. 68-69). Peter vyznáva v mene Dvanástich, že Ježiš je Boží Svätý, Boží Syn. Prvé vyznanie – „Ty si Kristus, Syn živého Boha“ – a hneď potom, keď Ježiš začal vysvetľovať umučenie, ktoré malo prísť, zastavuje ho: „Nie, nie, Pane, toto nie!“ – a Ježiš ho napomína (porov. Mt 16, 16-23). Ale Peter trochu dozrel, a tu mu to nevyčíta. Nerozumie tomu, čo Ježiš hovorí,  tomu „jesť telo, piť krv“ (porov. Jn 6,54-56), nechápe, ale dôveruje Učiteľovi. Dôveruje. A robí toto druhé vyznanie: „A ku komu by sme išli? Veď ty máš slová večného života“ (porov. v. 68).

Toto nám pomôže, nám všetkým, prežívať momenty krízy. V mojej vlasti je jedno príslovie, ktoré hovorí: „Keď ideš na koni a musíš prejsť cez rieku, len nemeň koňa uprostred rieky“. Vo chvíľach krízy buďme veľmi pevní v presvedčení viery. Títo, čo sa pobrali preč, zmenili koňa, hľadali iného učiteľa, ktorý by nebol tak „tvrdý“, ako hovorili o ňom.

V čase krízy treba vytrvalosť, mlčanie: zostať kde sme, pevní. Nie je to čas na konanie zmien. Je to čas vernosti, vernosti Bohu, vernosti tomu, čoho sme sa ujali predtým; je to tiež čas obrátenia, lebo táto dôvera nás bude zaiste bude inšpirovať k nejakej zmene v prospech dobra, nie k oddialeniu sa od dobra.

Chvíle pokoja a chvíle krízy. My kresťania sa musíme naučiť zvládať oboje. Obidve. Istý duchovný otec hovorí, že moment krízy je ako prechod ohňom, aby sme sa stali silnými.

Nech nám Pán pošle Ducha Svätého, aby sme vedeli vzdorovať pokušeniam vo chvíľach krízy, aby sme vedeli byť verní prvým slovám, s nádejou, že neskôr budeme zažívať chvíle pokoja.

Myslime na naše krízy: rodinné krízy, krízy v susedstve, krízy v práci, sociálne krízy sveta, danej krajiny... Mnohé, mnohoraké krízy. Nech nám Pán dá silu vo chvíľach krízy nezapredať vieru.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Duchovné sväté prijímanie

V závere svätej omše pozval pápež František veriacich sledujúcich priamy prenos k duchovnému svätému prijímaniu modlitbou od sv. Alfonza z Liguori:

„Môj Ježišu, verím, že si v Najsvätejšej oltárnej sviatosti skutočne prítomný. Milujem ťa nadovšetko a moja duša túži po tebe. Keďže ťa teraz nemôžem prijať sviatostne, príď do môjho srdca aspoň duchovne. A pri tvojom príchode ťa objímam a celkom sa s tebou spájam. Nedovoľ, aby som sa niekedy odlúčil od teba.“

-mh, jb-

02 mája 2020, 18:10 (vaticannews.va)

Autor: o.Jan - Pondelok, 04.05. 2020 - 07:34:36 (51 čitateľov)(Zobraziť celý článok | 16063 bajtov | Hodnotenie: 0)
Ranná homília 1. mája: Prepustiť jedného z nich je prepustiť seba
Rozjímanie

Ranná homília 1. mája: Prepustiť jedného z nich je prepustiť seba

V piatok 1. mája, v deň sv. Jozefa robotníka, pápež František pri rannej omši v Dome sv. Marty pamätal na všetkých ľudí práce. V homílii zdôraznil, že človek svojou prácou pokračuje v stvoriteľskej činnosti Boha. Varoval pred pošliapavaním dôstojnosti v oblasti práce a vyzdvihol statočných zamestnávateľov. 

Zástupcovia Kresťanských združení pracujúcich Talianska (ACLI) priniesli na túto príležitosť do kaplnky Domu sv. Marty bronzovú sochu sv. Jozefa robotníka, ktorú kedysi požehnal pápež Pius XII., keď ju v roku 1956 priniesli z Milána do Vatikánu.

V úvode slávenia Svätý Otec vyzval k modlitbe: „Dnes je sviatok sv. Jozefa robotníka a Sviatok pracujúcich: modlime sa za všetkých pracujúcich. Za všetkých. Aby nikomu nechýbala práca a aby boli všetci spravodlivo platení a mohli sa tešiť z dôstojnosti práce a krásy odpočinku.“

V homílii pápež František komentoval liturgické čítanie z Knihy Genezis (1,26-2,3), ktoré hovorí o stvorení človeka na obraz a podobu Boha a poveril ho starostlivosťou o tvorstvo.

Plné znenie homílie Svätého Otca

«A Boh stvoril...» (Gn 1,27). Stvoriteľ. Stvoril svet, stvoril človeka a dal mu poslanie: spravovať, pracovať, starať sa o stvorenstvo. A Biblia používa slovo „práca“ na opísanie tejto činnosti Boha: «Boh skončil svoje diela, ktoré urobil. A v siedmy deň odpočíval od všetkých diel, ktoré urobil» (Gn 2,2) a odovzdáva túto činnosť človeku. Akoby povedal: „Ty máš konať takto, starať sa o tieto veci, máš pracovať, aby si so mnou tvoril tento svet, aby šiel ďalej“ (porov. Gn 2,15.19-20). A to až do tej miery, že práca nie je iné, než pokračovanie práce Boha: ľudská práca je povolaním človeka prijatým od Boha v závere stvorenia vesmíru.

A práca je to, čo robí človeka podobným Bohu, pretože s prácou je človek tvorcom, je schopný tvoriť, vytvárať mnohé veci, aj vytvoriť rodinu, aby napredoval. Človek je tvorcom a tvorí prostredníctvom práce. Toto je to povolanie. A Biblia hovorí, že «Boh videl všetko, čo urobil, a bolo to veľmi dobré» (Gen 1,31). Takže práca má v sebe dobro a vytvára harmóniu vecí – krásu, dobro – a zapája človeka kompletne: v jeho myslení, konaní, vo všetkom. Človek je zapojený do práce. To je prvé povolanie človeka: pracovať. A toto dáva človeku dôstojnosť. Dôstojnosť, ktorá ho pripodobňuje Bohu. Dôstojnosť práce.

Raz v jednej Charite, jednému mužovi, ktorý nemal prácu a šiel zohnať niečo pre rodinu, jeden zamestnanec Charity povedal: „Aspoň môžete domov priniesť chlieb“ – „Mne však toto nestačí, to nie je dostačujúce“, znela jeho odpoveď: „Ja si chcem chlieb zarobiť, a tak ho prinášať domov“. Chýbala mu dôstojnosť, dôstojnosť „zarobiť“ si chlieb svojou prácou a priniesť ho domov. Dôstojnosť práce, ktorá je žiaľ tak pošliapavaná.

V dejinách sme čítali o surovostiach, ako nakladali s otrokmi: privážali ich z Afriky do Ameriky – myslím na tú históriu, ktorá sa týka mojej vlasti – a my hovoríme „koľko barbarstva“... No aj dnes existuje mnoho otrokov, mnoho mužov a žien, ktorí nie sú slobodní pracovať: sú nútení pracovať, len aby prežili, nič viac. Sú otrokmi: nútené práce... existujú nútené práce, nespravodlivé, zle platené, ktoré človeka vedú k životu s pošliapanou dôstojnosťou. Vo svete je ich mnoho-premnoho. Veľmi veľa.

V novinách sme pred niekoľkými mesiacmi čítali, ako v jednej ázijskej krajine istý pán upalicoval na smrť svojho zamestnanca, ktorý zarábal menej než pol dolára na deň, pretože niečo zle urobil. Dnešné otroctvo je naša „ne-dôstojnosť“, pretože odoberá dôstojnosť mužovi, žene, nám všetkým.

„Nie, ja pracujem, ja mám svoju dôstojnosť“ - Áno, ale tvoji bratia nie. - „Áno otče, je to pravda, ale toto, keďže je to veľmi ďaleko, je mi ťažké to pochopiť. U nás však...“ - Aj tu, u nás. Tu u nás. Pomysli na robotníkov, na nádenníkov, ktorým dávaš robiť za minimálnu mzdu, a nie osem, ale dvanásť, štrnásť hodín denne: toto sa stáva dnes, tu. Po celom svete, ale aj tu. Pomysli na pomocnicu v domácnosti, ktorá nemá spravodlivú mzdu, ktorá nemá sociálne poistenie, ktorá nemá nárok na dôchodok: toto sa nedeje len v Ázii. Ale aj tu.

Každá nespravodlivosť, ktorá sa koná na pracujúcej osobe, je pošliapavanie ľudskej dôstojnosti, aj dôstojnosti toho, kto tú nespravodlivosť koná: znižuje sa úroveň a končíme v tom napätí diktátor - otrok. Naopak, povolanie, ktoré nám dáva Boh, je tak nádherné: tvoriť, pretvárať, pracovať. Toto sa však dá robiť, keď sú podmienky spravodlivé a rešpektuje sa dôstojnosť osoby.

Dnes sa spájame s mnohými mužmi a ženami, veriacimi i neveriacimi, ktorí si pripomínajú Deň pracujúcich, Sviatok práce, pre tých, ktorí zápasia, aby mali spravodlivosť v práci, pre tých – dobrých podnikateľov – ktorí udržiavajú prácu spravodlivo, aj keď tým sami stratia.

Pred dvoma mesiacmi som telefonoval s jedným podnikateľom tu v Taliansku, ktorý ma prosil o modlitbu zaňho, lebo nechcel nikoho prepustiť, a povedal: „Pretože prepustiť jedného z nich je prepustiť seba samého“. Toto je vedomie mnohých dobrých podnikateľov, ktorí dbajú o pracovníkov, akoby to boli ich deti. Modlime sa aj za nich.

A prosme sv. Jozefa – takto krásne zobrazeného [tu v kaplnke] s pracovným náradím v rukách – aby nám pomohol bojovať za dôstojnosť práce, aby bola práca pre všetkých a aby to bola dôstojná práca. Nie práca otroka. Toto nech je dnes modlitbou.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Modlitba duchovného prijímania

Svätý Otec pre veriacich sledujúcich priamy prenos predniesol modlitbu duchovného svätého prijímania:

„K tvojim nohám, môj Ježiš, sa skláňam a obetujem ti kajúcnosť svojho skrúšeného srdca, ktoré sa vo svojej nepatrnosti ponára do tvojej svätej prítomnosti. Klaniam sa ti vo sviatosti tvojej lásky, túžim ťa prijať do chudobného príbytku, ktorý ti ponúka moje srdce. Vo vyčkávaní šťastia sviatostného prijatia chcem ťa prijať duchovne. Príď ku mne, môj Ježiš, aby som mohol prísť k tebe. Kiež tvoja láska roznieti celé moje bytie, na život a na smrť. Verím v teba, dúfam v teba, milujem ťa.“

Na záver svätej omše bola vystavená Sviatosť oltárna na tichú adoráciu, po ktorej pápež František udelil eucharistické požehnanie.

-zk, jb-

01 mája 2020, 13:02

Autor: o.Jan - Piatok, 01.05. 2020 - 16:13:34 (59 čitateľov)(Zobraziť celý článok | 12893 bajtov | Hodnotenie: 0)
Apoštolát je svedectvo a modlitba, aby Otec pritiahol ľudí k Ježišovi
Rozjímanie

Apoštolát je svedectvo a modlitba, aby Otec pritiahol ľudí k Ježišovi 

Spoznať Ježiša je možné jedine ak k nemu pritiahne srdce človeka sám nebeský Otec. O tom hovoril v rannej homílii vo štvrtok 30. apríla pápež František, keď pripomenul v čom spočíva úloha misionárov i všetkých kresťanov v apoštoláte. 

Svätú omšu v priamom prenose Svätý Otec opäť obetoval za situáciu pandémie vo svete. Zvlášť myslel na neznáme obete koronavírusu: „Modlime sa dnes za zosnulých, tých, ktorí zomreli pre pandémiu, a zvlášť za zosnulých takpovediac anonymných. Videli sme fotografie spoločných hrobov, sú mnohí...“

Homíliu pápež František zameral na Ježišove slová z Jánovho evanjelia (Jn 6, 44-51), že nik nemôže prísť k nemu, ak ho nepritiahne Otec. Toto Ježišovo vyjadrenie aplikoval na príbeh z prvého čítania (Sk 8,26-36.38-40) o obrátení etiópskeho správcu, ktorému Boh poslal do cesty Filipa, aby mu zvestoval Ježiša a pokrstil ho.

Podobne Boh koná i dnes cez modlitbu a svedectvo kresťanov, aby pritiahol ľudí k Ježišovi, vysvetlil Svätý Otec: „Naše svedectvo otvára dvere ľuďom a naša modlitba otvára srdce Otcovi, aby pritiahol ľudí.“ Misie a apoštolát spočívajú v modlitbe a svedectve, aby obrátenie vykonal sám Boh.

Štvrtková homília pápeža Františka

„Nik nemôže prísť ku mne, ak ho nepritiahne Otec“ (Jn 6,44). Ježiš pripomína, že toto predpovedali aj proroci: „Všetkých bude učiť sám Boh“ (Jn 6,45). Je to Boh, ktorý priťahuje k poznaniu Syna. Bez tohto Ježiša nemožno poznať. Áno, možno ho  študovať, aj študovať Bibliu, aj poznať ako sa narodil, čo konal: toto áno. Ale poznať ho zvnútra, poznať tajomstvo Krista je iba pre tých, ktorých Otec k tomu pritiahne.

Toto je to, čo sa stalo tomuto správcovi hospodárstva etiópskej kráľovnej. Vidíme, že to bol muž zbožný, a že si urobil čas, pri všetkých svojich záležitostiach, aby sa šiel pokloniť Bohu. Veriaci človek. A vracal sa do vlasti čítajúc proroka Izaiáša (porov. Sk 8,27-28). Pán vzal Filipa, posiela ho na toto miesto a tam mu hovorí: „Choď a pridaj sa k tomu vozu“ (v. 8,29). A on počuje, že správca číta Izaiáša. Priblíži sa a dá mu otázku: „Rozumieš tomu?“ – „Ako by som mohol, keď mi to nik nevysvetlí?“ (v. 31), a opýta sa ho: „O kom to prorok hovorí?“. „Prosím, nasadni na voz“, a počas cesty – neviem ako dlho, myslím si, že aspoň pár hodín – mu Filip vysvetľoval: zvestoval mu Ježiša (porov. v. 36).

Ten nepokoj, ktorý mal ten muž pri čítaní proroka Izaiáša, bol práve ten od Otca, ktorý ho priťahoval k Ježišovi (porov. Jn 6,44): pripravil ho, priviedol ho z Etiópie do Jeruzalema, aby sa poklonil Bohu, a potom mu týmto čítaním pripravil srdce na odhalenie Ježiša, až do tej miery, že len čo zbadá vodu, povie: „Môžem byť pokrstený?“ (porov. v. 36). A uverí.

A toto – že nik nemôže poznať Ježiša bez pritiahnutia Otcom (porov. v. 44) – toto platí pre náš apoštolát, pre naše apoštolské povolanie ako kresťania. Myslím aj na misie. „Čo ideš robiť na misie?“ – „Idem obrátiť ľudí“ – „Ale zastav sa, ty nikoho neobrátiš! Bude to Otec, ktorý pritiahne ich srdcia, aby spoznali Ježiša“.

Ísť na misie je dávať svedectvo vlastnej viery; bez svedectva neurobíš nič. Ísť na misie – a klobúk dolu pred misionármi! – neznamená robiť veľkolepé stavby, veci... a zostať pri tom. Nie: stavby musia byť svedectvom. Môžeš postaviť nemocnicu, školu vysokej kvality, s veľkým rozvojom, ale ak takáto štruktúra je bez kresťanského svedectva, tvoja práca tam nebude prácou svedectva, prácou opravdivého ohlasovania Ježiša: bude to dobročinná spoločnosť, veľmi dobrá – veľmi dobrá! – ale nič viac.

Ak chcem ísť na misie, a hovorím to vôbec, ak chcem ísť do apoštolátu, musím ísť s tou disponovanosťou, že Otec pritiahne ľudí k Ježišovi, a toto koná svedectvo. Sám Ježiš to hovorí Petrovi, keď vyznal, že On je Mesiáš: „Si šťastný, Šimon Peter, pretože ti to vyjavil Otec“ (porov. Mt 16,17). Je to Otec, ktorý priťahuje, a priťahuje aj cez naše svedectvo. „Ja spravím mnohé diela, tu i na iných miestach, vzdelávacie aj ďalšie iné...“ Ale bez svedectva sú to síce veci dobré, ale nie sú ohlasovaním Evanjelia, nie sú to tie miesta, ktoré by dávali možnosť, aby „Otec priťahoval k poznaniu Ježiša“ (porov. Jn 6,44). Práca a svedectvo.

„Ale ako to môžem spraviť, aby sa Pán postaral o pritiahnutie týchto ľudí?“ Modlitbou. A toto je tá modlitba za misie: modliť sa, aby Otec pritiahol ľudí k Ježišovi (prov. Jn 6,44). Svedectvo a modlitba idú pospolu. Bez svedectva a modlitby sa nedá robiť apoštolské kázanie, nedá sa robiť ohlasovanie. Urobíš peknú morálnu kázeň, urobíš veľa dobrých vecí, všetky dobré. Ale Otec nebude mať možnosť pritiahnuť ľudí k Ježišovi.

A toto je ten stredobod: toto je centrom nášho apoštolátu, aby Otec mohol priťahovať ľudí k Ježišovi. Naše svedectvo otvára dvere ľuďom a naša modlitba otvára srdce Otcovi, aby pritiahol ľudí. Svedectvo a modlitba. A toto neplatí iba pre misie, ale aj pre našu prácu ako kresťanov. Naozaj dávam svedectvo kresťanským životom, mojím štýlom života? Modlím sa, aby Otec pritiahol ľudí k Ježišovi?

Toto je to veľké pravidlo pre náš apoštolát, všade, a špeciálnym spôsobom pre misie. Ísť na misie nie je robiť prozelytizmus. Raz ... jedna pani – dobrá, bolo vidieť, že má dobrú vôľu – prišla za mnou s dvoma školákmi, chlapcom a dievčaťom, a povedala mi: „Tento chlapec, otče, bol protestantom a konvertoval: ja som ho presvedčila. A toto dievča bolo...“ – tuším animistkou, neviem už čo mi povedala –, „a obrátila som ju“. A bola to dobrá pani, dobrá, ale zmýlila sa. Ja som trochu stratil trpezlivosť a povedal som: „Ale počúvaj, ty si nikoho neobrátila: bol to Boh, čo sa dotkol sŕdc tých ľudí. A nezabudni: svedectvo áno, prozelytizmus nie“.

Prosme Pána o milosť, aby sme prežívali našu prácu so svedectvom a modlitbou, tak aby On, Otec, mohol priťahovať ľudí k Ježišovi.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Duchovné sväté prijímanie s eucharistickým požehnaním

Pred vystavením monštrancie s Eucharistiou pápež František pozval veriacich účastných na slávení cez televízny alebo internetový prenos, aby prijali Ježiša duchovne:

„Môj Ježišu, verím, že si v Najsvätejšej oltárnej sviatosti skutočne prítomný. Milujem ťa nadovšetko a moja duša túži po tebe. Keďže ťa teraz nemôžem prijať sviatostne, príď do môjho srdca aspoň duchovne. A pri tvojom príchode ťa objímam a celkom sa s tebou spájam. Nedovoľ, aby som sa niekedy odlúčil od teba.“

-mh, jb-

30 apríla 2020, 13:47 (vaticannews.va)

Autor: o.Jan - Štvrtok, 30.04. 2020 - 15:22:59 (59 čitateľov)(Zobraziť celý článok | 12921 bajtov | Hodnotenie: 0)
Pápež uzavrel cyklus katechéz: Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť
Rozjímanie

Pápež uzavrel cyklus katechéz: Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť

Pri generálnej audiencii v stredu 29. apríla Svätý Otec František v cykle katechéz prišiel k záverečnému ôsmemu blahoslavenstvu: „Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo“ (Mt 5,10). V deň sviatku sv. Kataríny Sienskej sa osobitne modlil za Európu.

Miroslava Holubíková, Jozef Bartkovjak SJ - Vatikán

Ako pápež František vysvetlil v katechéze, cesta kresťana v súlade s Evanjeliom priťahuje prenasledovania, lebo mentalita sveta ju vníma ako dráždivú výčitku:

„Ak svet žije v službe peniazom, ktokoľvek, kto by preukázal, že život sa môže naplniť v dare a v zriekaní, stáva sa pre chamtivý systém nepohodlným, oštarou. Toto slovo „oštara“ je kľúčové, pretože samotné kresťanské svedectvo, ktoré prináša dobro toľkým ľuďom tým, že sa ním riadia, je oštarou pre tých, ktorí majú svetské zmýšľanie. Vnímajú ho ako výčitku.“

Netreba si to však vysvetľovať stavaním sa do pozície obete. Kresťan však dokáže byť soľou pre tento sveta a čeliť jeho prenasledovaniam odvážne, lebo je s ním Kristus. Platí to rovnako pre dobu apoštolov ako pre dnešok, keď je kresťanských mučeníkov viac než v prvotnej Cirkvi.

Katechézu uviedli slová Matúšovho evanjelia: «Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo. Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť; radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi. Tak prenasledovali aj prorokov, ktorí boli pred vami» (Mt 5,10-12).

Katechéza o blahoslavenstvách (9)

Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnešnou audienciou uzavrieme postupné preberanie evanjeliových blahoslavenstiev. Ako sme počuli, v poslednom sa ohlasuje eschatologická radosť prenasledovaných pre spravodlivosť. V tomto blahoslavenstve sa ohlasuje rovnaké šťastie ako v tom prvom: Nebeské kráľovstvo patrí prenasledovaným rovnako ako chudobným v duchu. Takto rozumieme, že sme pri závere jednotnej cesty spájajúcej všetky tie, o ktorých sa hovorilo predtým.

Chudoba v duchu, plač, tichosť, smäd po svätosti, milosrdenstvo, čistota srdca a skutky pokoja môžu viesť k prenasledovaniu pre Krista, ale toto prenasledovanie je nakoniec príčinou radosti a veľkej odmeny v nebi. Cestička blahoslavenstiev je veľkonočným kráčaním, ktoré vedie od života podľa sveta k životu podľa Boha, od existencie vedenej telom – čiže egoizmom – k existencii vedenej Duchom.

Svet so svojimi idolmi, kompromismi a svojimi prioritami nemôže schvaľovať tento typ existencie. „Hriešne štruktúry“ často vytvárané ľudskou mentalitou, tak veľmi vzdialené Duchu pravdy, ktorého svet nemôže prijať (porov. Jn 17,17), nutne zavrhujú chudobu či tichosť alebo čistotu a vyhlasujú život podľa Evanjelia za omyl a za problém, teda za niečo, čoho sa treba strániť. Takto premýšľa svet: „Títo sú idealisti alebo fanatici...“. Takto premýšľajú.

Ak svet žije v službe peniazom, ktokoľvek, kto by preukázal, že život sa môže naplniť v dare a v zriekaní, stáva sa pre chamtivý systém nepohodlným, oštarou. Toto slovo „oštara“ je kľúčové, pretože samotné kresťanské svedectvo, ktoré prináša dobro toľkým ľuďom tým, že sa ním riadia, je oštarou pre tých, ktorí majú svetské zmýšľanie. Vnímajú ho ako výčitku.

Keď sa ukáže svätosť a vystúpi na povrch život Božích detí, v tej kráse je niečo nepohodlné, čo vyžaduje zaujať postoj: buď sa nechať vystaviť otázkam a otvoriť sa dobru, alebo odmietnuť to svetlo a zatvrdiť si srdce, dokonca až do opozície a zúrivého odporu (porov. Múd 2,14-15).

Je to zaujímavé, priťahuje to pozornosť vidieť ako v prenasledovaniach mučeníkov prerastá nepriateľstvo až do zúrivosti. Stačí vidieť prenasledovania minulého storočia, v európskych diktatúrach: ako sa dospeje k zúrivosti proti kresťanom, proti kresťanskému svedectvu a proti hrdinstvu kresťanov.

Ale toto ukazuje, že dráma prenasledovania je aj miestom oslobodenia z područia úspechu, namyslenosti a kompromisov sveta. Z čoho sa raduje ten, ktorý je odmietnutý svetom kvôli Kristovi? Raduje sa z toho, že našiel niečo, čo zaváži viac než celý svet. «Veď čo osoží človeku, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?» (Mk 8,36). Čo by z toho mal?

Je bolestné pripomenúť si, že v tejto chvíli je veľa kresťanov, ktorí trpia pod prenasledovaniami v rôznych oblastiach sveta, a musíme dúfať a modliť sa, aby sa ich súženie čím skôr zastavilo. Sú toľkí: mučeníkov dneška je viac ako mučeníkov v prvých storočiach. Vyjadrime týmto bratom a sestrám našu blízkosť: sme jedným telom, a títo kresťania sú krvácajúcou časťou Kristovho tela, ktorým je Cirkev.

Ale musíme tiež dávať pozor, aby sme nečítali toto blahoslavenstvo v zmysle obetínstva (viktimizmu), sebaľutovania. V skutočnosti nie vždy je opovrhovanie zo strany ľudí prenasledovaním: práve krátko za tým Ježiš hovorí, že kresťania sú „soľou zeme“ a varuje pred nebezpečenstvom „straty jej chuti“, inak soľ «už nie je na nič, len ju vyhodiť von, aby ju ľudia pošliapali» (Mt 5,13). Takže existuje aj opovrhovanie, ktoré je našou vinou, keď stratíme chuť Krista a Evanjelia.

Treba byť vernými na pokornej ceste blahoslavenstiev, pretože tá vedie k tomu, že patríme Kristovi, a nie svetu. Stojí za to spomenúť cestu sv. Pavla: keď myslel, že je spravodlivým, bol v skutočnosti prenasledovateľom, ale keď objavil, že je prenasledovateľom, stal sa človekom lásky, ktorý radostne čelil utrpeniam z prenasledovaní, ktoré znášal (porov. Kol 1,24)

Vylúčenie a prenasledovanie, ak nám ich Boh udelí ako milosť, nás pripodobňujú ukrižovanému Kristovi, a pripájajúc nás k jeho umučeniu, sú prejavom nového života. Tento život je rovnaký ako Kristov, ktorý pre nás ľudí a pre našu spásu bol „opovrhnutý a ľuďmi odmietnutý“ (porov. Iz 53,3; Sk 8,30-35). Prijatie jeho Ducha nás môže doviesť k tomu, že budeme mať v srdci toľko lásky, že ponúkneme život za svet bez robenia kompromisov s jeho klamstvami a prijmeme odmietnutie.

Kompromisy so svetom sú nebezpečenstvom: kresťan je stále pokúšaný robiť kompromisy so svetom, so duchom sveta. Toto – odmietanie kompromisov a kráčanie po ceste Ježiša Krista – je životom Nebeského kráľovstva, tou najväčšou radosťou, tým pravým potešením.

A potom, v prenasledovaniach je vždy prítomnosť Ježiša, ktorý nás sprevádza, prítomnosť Ježiša, ktorý nás utešuje a sila Ducha, ktorý nám pomáha napredovať. Nech nás neodradí, keď život v súlade s Evanjeliom priťahuje prenasledovanie zo strany ľudí: je tu Duch Svätý, ktorý nás podopiera na tejto ceste.

Pápež sa modlil za Európu na príhovor sv. Kataríny Sienskej

V televíznom prenose zo Sály bibliotéky Apoštolského paláca pápež František na záver pripomenul i sviatok sv. Kataríny Sienskej a prosil ju o ochranu pre Taliansko i Európu:

„Dnes slávime sviatok svätej Kataríny Sienskej, spolupatrónky Talianska. Táto veľká postava ženy čerpala zo spojenia s Ježišom odvahu k činu a tú nevyčerpateľnú nádej, ktorá ju podporovala v najťažších hodinách, aj vtedy, keď všetko sa zdalo stratené, a umožnila jej silou svojej viery vplývať na iných, dokonca aj na najvyšších verejných a cirkevných miestach.

Nech jej príklad každému pomôže s kresťanskou dôslednosťou vedieť spojiť intenzívnu lásku k Cirkvi s účinnou starostlivosťou o dobro občianskeho spoločenstva, obzvlášť v tomto čase skúšky.

Prosím sv. Katarínu, aby ochraňovala Taliansko počas tejto pandémie a aby ochraňovala Európu, pretože je patrónkou Európy; nech ochraňuje celú Európu, aby zostala jednotná.“

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

29 apríla 2020, 15:33 (vaticannews.va)

Autor: o.Jan - Štvrtok, 30.04. 2020 - 15:21:02 (53 čitateľov)(Zobraziť celý článok | 16116 bajtov | Hodnotenie: 0)
V deň sv. Kataríny Sienskej pápež prosil za Európu: Vedomie hriechu je milosť
Rozjímanie

V deň sv. Kataríny Sienskej pápež prosil za Európu: Vedomie hriechu je milosť

V stredu 29. apríla, na sviatok patrónky Európy sv. Kataríny Sienskej, sa pápež František v kaplnke Domu sv. Marty modlil za jednotu Európy a napredovanie všetkých v bratstve. V homílii vyzval vyprosovať si milosť jednoduchosti pred Bohom s úprimným vedomím vlastnej hriešnosti a chrániť sa vlažnosti, ktorá si už v skutočnosti neuvedomuje hriech.

Rannú omšu o zvyčajnej 7. hodine začal Svätý Otec prosbou za Európu:

„Dnes je sviatok sv. Kataríny Sienskej, učiteľky Cirkvi, patrónky Európy. Modlime sa za Európu, za jednotu Európy, za jednotu Európskej únie: aby sme všetci spoločne mohli napredovať ako bratia.“

V homílii pápež komentoval úryvok Prvého listu apoštola Jána (1,5-2,2), ktorý hovorí: «Boh je svetlo a niet v ňom nijakej tmy. Ak hovoríme, že máme s ním spoločenstvo, ale chodíme vo tme, luháme a nekonáme pravdu». Zároveň vychádzal aj z úryvku Matúšovho evanjelia (11,25-30), kde Ježiš chváli Otca za to, že tajomstvá Božieho kráľovstva zjavil maličkým.

Plné znenie homílie pápeža Františka

V Prvom liste svätého apoštola Jána je mnoho kontrastov: medzi svetlom a tmou, medzi klamstvom a pravdou, medzi hriechom a nevinnosťou (porov. 1 Jn 1,5-7). Apoštol sa však vždy odvoláva na konkrétnosť, na pravdu a hovorí nám, že nemôžeme mať spoločenstvo s Ježišom a kráčať vo tmách, pretože on je svetlo. Buď jedno, alebo druhé: šeď je ešte horšia, pretože šeď ti dáva veriť, že kráčaš vo svetle, pretože nie si vo tmách a toto ťa upokojuje. Šeď je veľmi zradná. Buď jedno, alebo druhé.

Apoštol pokračuje: «Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda» (1 Jn 1,8), pretože všetci máme hriech, všetci sme hriešnici. A tu je jedna vec, ktorá nás môže oklamať: keď hovoríme „všetci sme hriešnici“, no takým štýlom ako keď niekto povie „dobré ráno“ či „dobrý deň“, zo zvyku, ako spoločenskú vec; keď nemáme ozajstné vedomie hriechu. Nie: ja som hriešnik, pre toto a toto. Konkrétnosť.

Konkrétnosť pravdy: pravda je vždy konkrétna; klamstvá sú éterické, sú ako vzduch, nemôžeš ho uchopiť. Pravda je konkrétna. A  nemôžeš ísť vyznať svoje hriechy abstraktným spôsobom: „Áno, raz som stratil trpezlivosť, ďalší raz...“, abstraktné veci. „Som hriešnik“. Konkrétnosť: „Urobil som toto. Myslel som na toto. Povedal som toto“. Konkrétnosť je to, čo mi dáva cítiť sa hriešnikom vážne, a nie „kdesi vo vzduchu“.

Ježiš v Evanjeliu hovorí: «Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým» (Mt 11,25). Konkrétnosť maličkých. Je pekné počúvať maličkých, keď prichádzajú na spoveď: nehovoria divné, abstraktné veci; hovoria konkrétne veci a niekedy aj príliš konkrétne, pretože majú tú jednoduchosť, ktorú dáva Boh maličkým.

Vždy si spomínam na jedno dieťa, ktoré mi raz prišlo povedať, že je smutné, pretože sa pohádalo s tetou... Potom však pokračovalo. Povedal som: „Čo si urobil?“ – „Ale, bol som doma, chcel som ísť hrať futbal – nuž dieťa... –, mama nebola doma a teta hovorí: „Nie, nepôjdeš von: najprv si musíš urobiť domáce úlohy“. Ušlo nejaké slovo, a nakoniec som ju niekam poslal“. Bolo to dieťa so zmyslom pre geografiu... Povedalo mi aj presné miesto, kam poslalo tetu! Sú také: jednoduché, konkrétne.

Aj my musíme byť jednoduchí, konkrétni: konkrétnosť ťa vedie k pokore, pretože pokora je konkrétna. „Všetci sme hriešnici“ - to je abstraktná vec. Nie: „Ja som hriešnik, pre toto, toto a toto“ - a toto ma vedie k zahanbenému pohľadu na Ježiša: „Odpusť mi“. Pravý postoj hriešnika. «Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda» (1 Jn 1,8).

Spôsob, ktorý dáva najavo nevedomosť hriechu, je takýto abstraktný postoj: „Áno, sme hriešnici, áno, stratil som trpezlivosť, niekedy...“ No všetko je to niekde „vo vzduchu“, nevšimnem si skutočnosť mojich hriechov: „Viete, veď všetci, všetci robíme tieto veci, žiaľ, je mi ľúto...“ – [Ale naopak:] „Bolí ma to, nechcem to už viac spraviť, už to viac nechcem vysloviť, nechcem na to už viac myslieť“.

Je dôležité, aby sme vo svojom vnútri dali našim hriechom meno. Konkrétnosť. Pretože ak zostaneme „vo vzduchu“, skončíme v tmách. Buďme ako maličkí, ktorí hovoria to, čo cítia, čo si myslia: ešte sa nenaučili tomu umeniu hovoriť veci trochu zaobalene, aby sa chápali bez ich vyslovenia. Toto je umenie dospelých, ktoré nám mnohokrát neprospieva.

Včera som dostal list od jedného chlapca z Caravaggia. Volá sa Andrea. A porozprával mi o sebe: listy detí sú krásne, pre ich konkrétnosť. A hovoril mi, že sledoval svätú omšu v televízii a že mi musel „vytknúť“ jednu vec: že hovorím „Dajte si znak pokoja“. - „A toto nemôžeš hovoriť, lebo pri pandémii sa nemôžeme dotýkať“ Nevidí, že vy [tu v kaplnke] robíte len úklon hlavou a nedotýkate sa. Má však slobodu povedať veci tak, ako sú.

Aj my, voči Pánovi, musíme mať slobodu povedať veci tak, ako sú: „Pane, som v hriechu: pomôž mi“. Tak ako Peter po prvom zázračnom rybolove: «Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny» (Lk 5,8). Mať túto múdrosť konkrétnosti. Pretože diabol chce, aby sme žili vo vlažnosti, vlažní, v šedi: ani dobrí, ani zlí, ani biela ani čierna: šeď. Taký život sa Pánovi nepáči. Pánovi sa nepáčia vlažní.

Konkrétnosť. Aby sme neboli klamármi. «Ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý: odpustí nám hriechy» (1 Jn 1,9). Odpúšťa nám, keď sme konkrétni. Duchovný život je veľmi jednoduchý, veľmi jednoduchý; len my ho robíme komplikovaným týmito odtienkami šede, a nakoniec nikam nedôjdeme...

Vyprosujme si od Pána milosť jednoduchosti a aby nám dal túto milosť, ktorú dáva jednoduchým, deťom, ktoré povedia to, čo cítia, ktoré neskrývajú, čo cítia. Aj keď je to niečo zmýlené, no povedia to. Aj voči Pánovi: treba povedať veci: transparentnosť. A nežime život, ktorý nie je ani jedno ani druhé. [Prosme si] milosť slobody vysloviť tieto veci a aj milosť dobre poznať, kým sme my pred Bohom.“

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Duchovné sväté prijímanie

Svätý Otec pozval veriacich sledujúcich priamy prenos k duchovnému prijímaniu modlitbou:

„Môj Ježišu, verím, že si v Najsvätejšej oltárnej sviatosti skutočne prítomný. Milujem ťa nadovšetko a moja duša túži po tebe. Keďže ťa teraz nemôžem prijať sviatostne, príď do môjho srdca aspoň duchovne. A pri tvojom príchode ťa objímam a celkom sa s tebou spájam. Nedovoľ, aby som sa niekedy odlúčil od teba.“

Slávenie ukončila krátka adorácia a požehnanie Eucharistiou.

-zk, jb-

29 apríla 2020, 13:24 (vaticannews.va)

Autor: o.Jan - Štvrtok, 30.04. 2020 - 15:19:57 (73 čitateľov)(Zobraziť celý článok | 13854 bajtov | Hodnotenie: 0)
Prejdime od keby k áno, od lamentovania k radosti a pokoju
Rozjímanie

Regina Caeli: Prejdime od „keby“ k „áno“, od lamentovania k radosti a pokoju

V 3. veľkonočnú nedeľu 26. apríla pápež František v poludňajšom priamom prenose modlitby Regina Caeli (Raduj sa, Nebies kráľovná) z Bibliotéky Pápežského domu vysvetlil životodarný odkaz príbehu o Ježišovom stretnutí s emauzskými učeníkmi v Lukášovej 24. kapitole. V závere vyzval pokračovať v starostlivosti o chorých nielen na Covid-19, ale aj na maláriu, ktorá ohrozuje miliardu obyvateľov planéty. Pripomenul tiež svoje pozvanie modliť sa v domácnosti ruženec počas mariánskeho mesiaca máj.

Jozef Bartkovjak SJ - Vatikán

Prinášame plné znenie príhovoru Svätého Otca pred mariánskou antifónou:

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnešné evanjelium, vsadené do kontextu dňa Veľkej noci, rozpráva príbeh o dvoch učeníkoch z Emauz (porov. Lk 24,13-35). Je to udalosť, ktorá sa začína i končí kráčaním. Zachytáva totiž cestu učeníkov, ktorí skormútení z toho, ako dopadli udalosti s Ježišom, zanechali Jeruzalem a vracajú sa domov, do Emauz, kráčajúc asi jedenásť kilometrov. Táto cesta sa odohráva počas dňa a poväčšine ide o zostupovanie smerom dolu. A je tu aj cesta späť: ďalších jedenásť kilometrov, avšak v čase nastávajúcej noci, čiastočne vystupujúc smerom hore, a to po predošlej celodennej namáhavej trase do Emauz.

Ide teda o dve cesty: jednu nenáročnú cez deň a druhú namáhavú počas noci. A predsa sa tá prvá odvíja v zármutku, kým tá druhá v radosti. Na prvej ceste kráča po boku učeníkov Pán, no oni ho nespoznali; na druhej ceste ho už viac nevidia, avšak cítia jeho blízkosť. Počas prvej cesty sú skľúčení a chýba im nádej; počas druhej cesty bežia, aby ostatným priniesli dobrú zvesť o stretnutí so Vzkrieseným Ježišom.

Dve odlišné cesty týchto prvotných učeníkov hovoria nám, Ježišovým učeníkom dneška, že v živote máme pred sebou dva opačné smery: jedným je cesta toho, kto sa tak ako tí dvaja cestou do Emauz necháva paralyzovať sklamaniami v živote a kráča smutný; druhým je cesta toho, ktorý nestavia na prvé miesto samého seba a svoje problémy, ale Ježiša, ktorý nás navštevuje, a bratov čakajúcich na jeho návštevu, čiže bratov, ktorí od nás očakávajú, že sa ich ujmeme.

Rozdiel spočíva v tomto: prestať krúžiť okolo vlastného ja, okolo sklamaní z minulosti, nezrealizovaných ideálov, okolo mnohých nepekných vecí, ktoré sa nám v živote stali. Nuž koľkokrát podľahneme tomuto točeniu sa dookola, v kruhu... Nechajme to tak a vykročme vpred pozerajúc na tú najväčšiu a najpravdivejšiu skutočnosť: Ježiš je živý, Ježiš ma miluje.

Toto je tá najväčšia skutočnosť, a ja dokážem niečo urobiť pre druhých. Je to jedna nádherná skutočnosť, pozitívna, plná jasu, krásna! Tým obrátením smeru je toto: prejsť od myšlienok o mojom jaskutočnosti môjho Boha; inými slovami, prejsť od „keby“ k „áno“ (pozn. prekl.: v tal. ide o slovné hračky: io-Dio, se-sì). Od „keby“ k „áno“: čo to znamená? „Keby nás len bol On vyslobodil; keby ma bol Boh vypočul; keby len život išiel tak, ako som chcel; keby som mal to či ono...“ - v štýle ponosovania sa.

Toto „keby“ je neosožné, je neplodné, nepomáha ani nám, ani iným. Toto sú tie naše „keby“, podobné tým u tých dvoch učeníkov. Tí však prešli k tomu „áno“: „Áno, Pán je živý, kráča s nami. Áno, teraz hneď, nie až zajtra, dajme sa na cestu, aby sme to zvestovali.“ - Áno, môžem urobiť túto vec, aby boli ľudia šťastnejší, aby boli ľudia lepšími, aby som mnohým ľuďom pomohol. Áno: áno, môžem. Prejsť od „keby“ k „áno“, od lamentovania k radosti a pokoju, lebo keď sa sťažujeme, nie sme v radosti; sme v šedi, v šedivej atmosfére smútku. A to ani nepomáha, ani nedovoľuje rásť v dobre. Treba prejsť od „keby“ k „áno“, od lamentovania k radosti zo služby.

Ako u učeníkov došlo k tejto zmene smeru, od vlastného ja k Bohu, od „keby“ k „áno“? Stretnutím sa s Ježišom: tí dvaja z Emauz mu najprv otvárajú svoje srdcia; potom ho počúvajú ako vykladá Písma; napokon ho pozývajú domov. Sú to tri kroky, ktoré môžeme uskutočniť aj my v našich domovoch: prvým je otvoriť Ježišovi svoje srdce, zveriť mu ťažkosti, starosti, životné sklamania, zveriť mu ono „keby“.

A potom druhý krok je počúvať Ježiša, vziať do rúk Evanjelium, prečítať si ešte dnes tento úsek z dvadsiatej štvrtej kapitoly Lukášovho evanjelia. A po tretie, prosiť Ježiša rovnakými slovami ako učeníci: „Pane, «zostaň s nami» (v. 29). Pane, zostaň so mnou. Pane, zostaň s nami všetkými, lebo ťa potrebujeme, aby sme našli cestu“. Bez teba vládne noc.

Drahí bratia a sestry, v živote sme neustále na ceste. A stávame sa tým, k čomu smerujeme. Zvoľme si cestu Boha, nie cestu vlastného „ja“; cestu „áno“, nie tú „keby“. Objavíme, že niet takej nepredvídanej veci, niet takého výstupu nahor, niet takej noci, ktorým by sa nedalo čeliť s Ježišom. Panna Mária, Matka putujúcich na ceste, ktorá prijatím Slova urobila z celého svojho života „áno“ Bohu, nech nám ukazuje cestu.“

(Preklad: Slovenská redakcia VR, Martina Korytiaková)

Záverečné myšlienky Svätého Otca

Po udelení požehnania pápež František pripomenul, že obrovský počet ľudí na svete zápasí aj s inými chorobami než Covid-19:

„Drahí bratia a sestry, včera bol Svetový deň boja proti malárii, vyhlásený zo  strany OSN. Popri tom ako zápasíme s pandémiou koronavírusu, musíme pokračovať aj v úsilí o prevenciu a liečbu malárie, ktorá ohrozuje miliardy ľudí v mnohých krajinách. Som nablízku všetkým chorým, tým, čo sa o nich starajú i tým, čo pracujú na tom, aby každý človek mal prístup k dobrej základnej zdravotnej starostlivosti.“

Svätý Otec na diaľku pozdravil Poliakov, ktorí dnes majú „Celonárodné čítanie Svätého písma“. Pri tejto príležitosti pápež František znova zdôraznil dôležitosť denného kontaktu s Božím slovom a zopakoval svoje odporúčanie nosiť si vo vrecku Evanjelium a denne si kúsok z neho prečítať.

Pred rozlúčkou Svätý Otec venoval myšlienku blížiacemu sa mesiacu máj zasvätenému Panne Márii. Pripomenul svoj včera publikovaný list, ktorým pozval všetkých veriacich modliť sa počas mája posvätný ruženec, či už spoločne v rodine alebo jednotlivo. „Naša Matka nám pomôže čeliť s väčšou vierou a nádejou tejto dobe skúšky, ktorou prechádzame“, uistil veriacich Svätý Otec.

26 apríla 2020, 18:07 (vaticannews.va)

Autor: o.Jan - Nedeľa, 26.04. 2020 - 22:02:04 (50 čitateľov)(Zobraziť celý článok | 12493 bajtov | Hodnotenie: 0)
Jadrom kresťanstva je stretnutie Pán ide naším tempom a trpezlivo načúva
Rozjímanie

Jadrom kresťanstva je stretnutie: Pán ide naším tempom a trpezlivo načúva

V Tretiu veľkonočnú nedeľu, 26. apríla, sa pápež František pri slávení rannej Eucharistie v Dome sv. Marty modlil za všetkých, čo trpia smútkom zo samoty a strachu z budúcnosti. V homílii pripomenul, že kresťanstvo je predovšetkým stretnutie s Ježišom a práve v našich nepokojoch srdca sa musíme s ním stretnúť, pretože on nám chce načúvať.

Pápež František v úvode svätej omše vyslovil nasledovný úmysel:

„Modlime sa dnes pri tejto svätej omši za všetkých, čo trpia smútkom, lebo sú sami, či preto, lebo nevedia aká budúcnosť ich čaká alebo sa nedokážu postarať ďalej o rodinu, keďže nemajú peniaze, lebo sú bez práce. Toľko ľudí trpí smútkom. Modlime sa dnes za nich.“

V homílii Svätý Otec komentoval príbeh o emauzských učeníkoch z Evanjelia podľa Lukáša (24,13-35). Vzkriesený Ježiš kráča s nimi a necháva ich rozprávať o svojom nepokoji v srdci. Trpezlivo a ohľaduplne sa tvári, že o ničom nevie, aby im potom dal odpoveď, ktorá im otvorí oči a srdce.

Takto Ježiš sprevádza a necháva hovoriť aj nás, aby sme mu rozpovedali svoj nepokoj, vysvetlil pápež František. Ježiš je spolupútnikom na našej ceste a v plnej úcte berie ohľad na tempo, akým kráčame, zdôraznil pápež František.

Celá homília pápeža Františka

Veľakrát sme počuli, že kresťanstvo nie je len doktrína, spôsob správania sa, nie je to iba kultúra. Áno, je týmto všetkým, ale dôležitejšie a prvoradé je to, že je stretnutím. Človek je kresťanom, pretože sa stretol s Ježišom Kristom, nechal sa ním postretnúť.

Tento úryvok Lukášovho evanjelia nám rozpráva o stretnutí, aby sme takto dobre pochopili, ako koná Pán a aký je náš spôsob konania. Je v nás vrodený nepokoj. Boh to takto chcel: nepokojná túžba po nájdení plnosti, nepokoj po nájdení Boha, neraz aj bez uvedomovania si tohto nepokoja v nás.

Naše srdce je nepokojné, naše srdce je smädné: smädné po stretnutí s Bohom. Hľadá ho, veľakrát po zmýlených cestách: zablúdi, potom sa vráti, hľadá ho... Na druhej strane, Boh je smädný po tomto stretnutí, až tak veľmi, že poslal Ježiša, aby sa s nami stretol, aby prišiel v ústrety tomuto nášmu nepokoju.

Ako koná Ježiš? V tomto evanjeliovom úryvku (porov. Lk 24,13-35) dobre vidíme, že je ohľaduplný, berie ohľad na našu vlastnú situáciu, nepredbieha. Iba niekedy, s tvrdohlavcami - pomyslime na Pavla, keď ho zhadzuje z koňa. Avšak obyčajne koná pomaly, ohľaduplný k nášmu tempu. On je Pánom trpezlivosti. Toľko trpezlivosti má Pán s každým z nás!

Pán kráča po našom boku, ako sme to videli u týchto dvoch učeníkov. Načúva našim nepokojom, pozná ich, a v istej chvíli nám niečo povie. Pán rád počúva ako my hovoríme, aby nám dobre porozumel a dal nám správnu odpoveď na ten nepokoj. Pán nezrýchľuje krok, ide vždy našim krokom, mnohokrát pomalým, ale taká je jeho trpezlivosť.

Je jedno staré pútnické pravidlo, ktoré hovorí, že pravý pútnik musí ísť tempom podľa najpomalšej osoby. A Ježiš to dokáže, robí tak, nezrýchľuje, čaká, kým urobíme prvý krok. A keď príde správna chvíľa, položí nám otázku. V tomto prípade je to jasné: „O čom sa to zhovárate?“ (porov. v. 17). Robí sa nevedomým, aby nás nechal hovoriť. Jemu sa páči, keď my rozprávame. Rád si nás vypočuje, má rád, keď to takto porozprávame.

Aby si nás vypočul a odpovedal, nechá nás hovoriť. Ako keby o ničom nevedel, avšak s veľkou ohľaduplnosťou. A potom odpovedá, vysvetľuje až pokiaľ treba. Tu nám hovorí: „«Či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy?» A počnúc od Mojžiša a všetkých Prorokov, vykladal im, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo.“ (v. 26). Vysvetľuje, objasňuje. Priznám sa, že mám zvedavosť dozvedieť sa ako to Ježiš vysvetlil, aby som to urobil rovnako. Bola to prekrásna katechéza.

A potom sa ten istý Ježiš, ktorý nás sprevádzal, ktorý sa k nám priblížil, tvári, že ide ďalej, aby videl mieru nášho nepokoja: „Nie, len poď, poď a zostaň chvíľu s nami“ (porov. v. 29). Takto sa odohráva stretnutie. Ale stretnutím tu nie je iba tá chvíľa lámania chleba, ale je ním celá cesta. Stretáme Ježiša v tme našich pochybností, aj v tej otrasnej pochybnosti našich hriechov, On je tam, aby nám pomohol v našich nepokojoch... Je stále s nami.

Pán nás sprevádza, pretože sa s nami túži stretnúť. Z tohto dôvodu hovoríme, že jadrom kresťanstva je stretnutie: je to stretnutie s Ježišom. - „Prečo si kresťan? Prečo si kresťanka?“ A veľa ľudí nevie odpovedať. Niektorí z tradície. Iní nevedia povedať, pretože stretli Ježiša, ale neuvedomili si, že to bolo stretnutie s Ježišom. Ježiš nás vždy hľadá. Vždy. A my máme svoj nepokoj. Vo chvíli, keď sa náš nepokoj stretne s Ježišom, tam sa začína život milosti, život plnosti, život kresťanskej cesty.

Nech nám všetkým dá Pán túto milosť stretávať sa Ježišom každodenne. Vedieť a rozpoznať práve to, že on kráča s nami v každej našej chvíli. Je naším spoločníkom na púti.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Eucharistické požehnanie

Svätú omšu pápež František ukončil adoráciou, po ktorej nasledovalo eucharistické požehnanie. Veriacich sledujúcich priamy prenos pozval k duchovnému prijímaniu modlitbou:

„Môj Ježišu, verím, že si v Najsvätejšej oltárnej sviatosti skutočne prítomný. Milujem ťa nadovšetko a moja duša túži po tebe. Keďže ťa teraz nemôžem prijať sviatostne, príď do môjho srdca aspoň duchovne. A pri tvojom príchode ťa objímam a celkom sa s tebou spájam. Nedovoľ, aby som sa niekedy odlúčil od teba.“

Slávenie uzavrela spievaná mariánska antifóna veľkonočného obdobia Regina Caeli (Raduj sa nebies kráľovná) v latinskom jazyku.

-mh, jb-

26 apríla 2020, 15:53 (vaticannews.va)

Autor: o.Jan - Nedeľa, 26.04. 2020 - 21:58:43 (49 čitateľov)(Zobraziť celý článok | 12376 bajtov | Hodnotenie: 0)
Ranná homília: Viera je buď misionárska, alebo to nie je viera
Rozjímanie

Ranná homília: Viera je buď misionárska, alebo to nie je viera

Sme povolaní vychádzať zo seba, aby sme druhým ponúkli poklad, našu vieru. Avšak nie tak, že budeme druhých presviedčať, ale pokorným svedectvom života a služby. Na túto tému kázal pápež František na sviatok evanjelistu sv. Marka 25. apríla v Dome sv. Marty. Pri svätej omši sa osobitne modlil za ľudí pracujúcich v pohrebných službách, ktorí s bolesťou dennodenne sprevádzajú početné obete pandémie. 

V úvode svätej omše pápež vyzval k modlitbe týmito slovami:

„Modlime sa dnes spoločne za tých, ktorí vykonávajú pohrebnú službu. To, čo robia je veľmi bolestné, veľmi smutné, a zblízka cítia bolesť tejto pandémie. Modlime sa za nich.“

V homílii Svätý Otec komentoval záver Markovho evanjelia (16,15-20), v ktorom sa zmŕtvychvstalý Ježiš zjavuje učeníkom a vysiela ich do celého sveta hlásať Evanjelium všetkému stvoreniu.

Viera je buď misionárska, alebo to nie je viera, vysvetlil pápež. Treba ju dosvedčovať životom, nie presviedčaním, ale ponúknutím jej pokladu s pokorou, o ktorej hovorí aj liturgické čítanie z Prvého Petrovho listu (5,5-14).

Odovzdávanie viery je niečo veľmi krehké, ale naša istota spočíva v tom, že Pán je s nami, pripomenul pápež František. Svoju homíliu uzavrel výzvou:

„Modlime sa k Pánovi, aby nám pomohol žiť našu vieru takto: ako vieru otvorených dverí, vieru transparentnú, nie „prozelytistickú“, ale takú, ktorá je zjavná: „Nuž ja som takýto“. A prostredníctvom zdravej zvedavosti nech ľuďom pomôže prijať toto posolstvo, ktoré ich zachráni.“

Plné znenie rannej homílie pápeža Františka

Dnes Cirkev slávi sv. Marka, jedného zo štyroch evanjelistov, veľmi blízkeho apoštolovi Petrovi. Markovo evanjelium bolo napísané ako prvé. Je jednoduché, má jednoduchý štýl, veľmi bezprostredný. Ak máte dnes trochu času, vezmite ho do rúk a čítajte si ho. Nie je dlhé, a je radosť čítať s akou jednoduchosťou Marek rozpráva Pánov život.

A v závere Markovho evanjelia, ktorý sme teraz čítali, je vyslanie Pánom. Pán sa zjavil ako Spasiteľ, ako jednorodený Boží Syn; zjavil sa celému Izraelu a ľudu, osobitne viac dopodrobna apoštolom, učeníkom. Toto je Pánova rozlúčka: Pán odchádza, «vzatý bol do neba a zasadol po pravici Boha» (Mk 16,19).

Avšak ešte pred odchodom, keď sa zjavil Jedenástim, povedal im: «Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu» (Mk 16,15). Je tu misijnosť viery. Viera je buď misionárska, alebo to nie je viera. Viera nie je niečím, čo je čisto len pre mňa, aby som ja rástol s vierou: toto je „gnostický blud“. Viera ťa vždy vedie k tomu, aby si vyšiel zo seba. Vyšiel von. Odovzdávanie viery: vieru treba odovzdávať, ponúkať, predovšetkým prostredníctvom svedectva. „Choďte, nech ľudia vidia ako žijete“ (porov. v. 15).

Ktosi mi hovoril, jeden európsky kňaz, o istom európskom meste: „Toľko je neverectva, toľko agnosticizmu je v našich mestách, pretože kresťania nemajú vieru. Ak by ju mali, istotne by ju dali ľuďom“. Chýba misijnosť. Pretože v základe chýba presvedčenie: „Áno, ja som kresťan, som katolík, ale...“. Akoby to bol len spoločenský postoj. V preukaze totožnosti sa tak voláš - a tak „som kresťan“. Je to údaj preukazu totožnosti. Toto nie je viera. Toto je kultúrna záležitosť.

Viera ťa nevyhnutne vedie von, vedie ťa darovať ju, pretože vieru v zásade treba odovzdávať. Nie je nehybná. „Otče, chcete povedať, že všetci musíme byť misionármi a ísť do vzdialených krajín?“ Nie, toto je jedna časť misijnosti. Znamená to, že ak máš vieru, nevyhnutne musíš zo seba vyjsť, musíš vyjsť zo seba von a verejne ukázať vieru.

Viera je sociálna, je pre všetkých: «Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu» (v. 15). A toto neznamená robiť prozelytizmus, akoby som bol nejakým futbalovým mužstvom, ktoré si láka fanúšikov, či nejakou dobročinnou spoločnosťou. Nie, viera znamená: „žiaden prozelytizmus“. Znamená dať vidieť [Božie] zjavenie, aby Duch Svätý mohol konať v ľuďoch skrze svedectvo, ako svedok, službou. Služba je spôsob žitia: ak sa nazývam kresťanom a žijem ako pohan, to nejde! Toto nikoho nepresvedčí. Ak sa nazývam kresťanom a žijem ako kresťan, toto priťahuje. Je to svedectvo.

Raz v Poľsku sa ma jeden univerzitný študent opýtal: „Na univerzite mám veľa spolužiakov ateistov. Čo im mám povedať, aby som ich presvedčil?“ – „Nič, drahý môj, vôbec nič! Tým posledným, čo by si mal robiť je niečo hovoriť. Začni žiť a oni, vidiac tvoje svedectvo, sa ťa budú pýtať: Prečo takto žiješ?“

Vieru treba odovzdávať - nie nútením, ale ponúkaním pokladu: „Tam je, vidíte?“ A toto je aj pokora, o ktorej hovoril sv. Peter v prvom čítaní: «Milovaní, všetci sa navzájom zaodejte pokorou, lebo Boh pyšným odporuje, ale pokorným dáva milosť» (1 Pt 5,5). Koľkokrát sa v Cirkvi počas dejín zrodili hnutia, zoskupenia mužov či žien, ktorí chceli prinucovať k viere, obracať na vieru, skutoční „prozelytisti“. A ako skončili: v skazenosti.

Táto pasáž evanjelia je tak krehká. Kde je však tá istota? Ako si môžem byť istý, že vychádzajúc zo seba budem plodný v odovzdávaní viery? «Hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu» (Mk 16,15), vykonáte úžasné veci. A Pán bude s nami až do skončenia sveta. Sprevádza nás.

V odovzdávaní viery je Pán vždy s nami. Pri odovzdávaní ideológií, tam budú učitelia, avšak keď mám postoj viery, ktorú treba odovzdávať, je tu Pán, ktorý ma sprevádza. V odovzdávaní viery nikdy nie som sám. Je so mnou Pán, ktorý odovzdáva vieru. Sľúbil to: „Budem s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (porov. Mt 28,20).

Modlime sa k Pánovi, aby nám pomohol žiť našu vieru takto: ako vieru otvorených dverí, vieru transparentnú, nie „prozelytistickú“, ale takú, ktorá je zjavná: „Nuž ja som takýto“. A prostredníctvom zdravej zvedavosti nech ľuďom pomôže prijať toto posolstvo, ktoré ich zachráni.“

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Modlitba duchovného prijímania

Pápež pre veriacich sledujúcich priamy prenos predniesol modlitbu duchovného svätého prijímania:

„K tvojim nohám, môj Ježiš, sa skláňam a obetujem ti kajúcnosť svojho skrúšeného srdca, ktoré sa vo svojej nepatrnosti ponára do tvojej svätej prítomnosti. Klaniam sa ti vo sviatosti tvojej lásky, túžim ťa prijať do chudobného príbytku, ktorý ti ponúka moje srdce. Vo vyčkávaní šťastia sviatostného prijatia chcem ťa prijať duchovne. Príď ku mne, môj Ježiš, aby som mohol prísť k tebe. Kiež tvoja láska roznieti celé moje bytie, na život a na smrť. Verím v teba, dúfam v teba, milujem ťa.“

-zk, jb-

25 apríla 2020, 12:42 (vaticannews.va)

Autor: o.Jan - Sobota, 25.04. 2020 - 18:05:24 (54 čitateľov)(Zobraziť celý článok | 14019 bajtov | Hodnotenie: 0)
573 článkov (58 stránok, 10 článkov na stránku)
[ 1 | 2 | 3 ]
Prejsť na:
Počítadlo
Verejných návštev
stránok od 28.08.2012

[ Viac ]
Počet ľudí na stránke
Spolu: 17
CP Ďačov
Cest. poriadok Ďačov

Stránka obce Ďačov
Obec Ďačov
Ankety
Ako sa Vám pačí naša WEB stránka?

Slabá
Pekná
Veľni pekná



Výsledky
Ďalšie ankety

Hlasov 658
Web kamery
 
Viac web kamier
Počasie
Predpoveď počasia : www.meteo.sk
Fáza mesiaca

SATELIT
Odkazy na WEB stránky

Webhosting WebSupport
Hosting s ľudským prístupom

Oficiálna stránka katolíckej cirkvi na Slovensku
Oficiálna stránka katolíckej cirkvi na Slovensku

Obec Milpoš
Oficiálna stránka obce Milpoš

Obec Ďačov
Oficiálne stránky obce Ďačov

MOSRZ Sabinov
Miestná organizácia SRZ Sabinov

Mesto Sabinov
Mesto Sabinov kde sa dobre žije

Mesto Lipany
Mesto Lipany

Krehlík Ján
Súkromné stránky Ján Krehlik

Klub Nemecký obrovitý strakáč a Český strakáč
Klub chovateľov nemecký obrovitý strakáč a český strakáč

Gymnázium Lipany
Gymnázium Lipany - stránka našej školy

Gréckokatolícke mládežnícke centrum
Gréckokatolícke mládežnícke centrum - Barka v Juskovej Voli.

Gréckokat. arcibiskupstvo Prešov
Gréckokat. arcibiskupstvo Prešov


Gréckokatolícka farnosť Sabinov

[ Pozri ZOZNAM ]
KALKULAČKA
Kalkulačka
 

OCHRANA OSOBNÝCH ÚDAJOV


Správca stránok: Mgr. Krehlík Ján

©2012
WWW.krehlik.eu WEBmaster: Krehlík Ján st.
Čas potrebný k spracovaniu stránky 0.16 sekúnd

  Admin
Infor. o registracii domeny