Rozjímanie - Gréckokatolícka cirkev farnosť Ďačov
Gréckokatolícka cirkev farnosť Ďačov
Kalendár
Dnes je: Sobota
30. máj. 2020

Sviatok má:
dnes: Ferdinand
zajtra: Petronela, Petrana
pozajtra: Žaneta
včera: Vilma

IP:18.206.187.81.
ec2-18-206-187-81.compute-1.amazonaws.com
Hlavné menu
MenuMaker produced NavBar
Gréckokatolícky magazín

TV - naživo
gréckokatolícky magazín

Biblia
Nový zákon
Nový zákon

Starý zákon
Starý zákon
Ďačov mapa

Letecký pohľad Ďačov
Vyhľadaj na stránke


Pokročilé vyhľadávanie
Radio
Stanica:
Nie je voľba


<a href=''>Play Nie je voľba</a>

Hrať v samostatnom okne
TV vysielania
Gréckokatolícka cirkev farnosť Ďačov: Rozjímanie

Vyhľadávanie v tejto téme:   
[ Ísť na úvodnú stránku | Vybrať novú tému ]

Posolstvo pápeža Františka k Medzinárodnému dňu zdravotných sestier
Rozjímanie

Posolstvo pápeža Františka k Medzinárodnému dňu zdravotných sestier

Prinášame text Posolstva Svätého Otca Františka k Medzinárodnému dňu zdravotných sestier, ktorý sa slávi 12. mája. (Ide o pracovný preklad dokumentu, ktorý bude aktualizovaný.)

Drahí bratia a sestry!

Dnes slávime Medzinárodný deň zdravotných sestier v rámci medzinárodného „Roka sestry a pôrodnej asistentky“, vyhláseného Svetovou zdravotníckou organizáciou. V dnešný deň si tiež pripomíname dvesto rokov od narodenia Florence Nightingaleovej, ktorá dala začiatok modernému ošetrovateľstvu.

V tomto historickom momente, poznačenom svetovou zdravotnou núdzovou situáciou vyvolanou vírusovou pandémiou Covid-19, sme znovu objavili zásadný význam roly zdravotnej sestry, ale aj pôrodnej asistentky. Každodenne sme svedkami odvážneho a obetavého svedectva zdravotníkov, obzvlášť zdravotných sestier a bratov, ktorí s profesionalitou, sebaobetovaním, zmyslom pre zodpovednosť a s láskou k blížnemu pomáhajú zasiahnutým vírusom, aj vystavujúc riziku vlastné zdravie. Žiaľ, dokazuje to aj veľký počet zdravotníkov, ktorí zomreli pri vernom plnení svojej služby. Modlím sa za nich – Pán pozná každého z nich po mene – i za všetky obete tejto epidémie. Nech Vzkriesený Pán dá každému svetlo raja a ich rodinám útechu viery.

Zdravotné sestry a bratia oddávna zohrávajú ústrednú úlohu v zdravotnej starostlivosti. Denne v kontakte s chorými zakúšajú traumu, ktorú spôsobuje utrpenie v živote človeka. Sú to ženy a muži, ktorí sa rozhodli povedať „áno“ osobitnému povolaniu: byť Dobrými samaritánmi, ktorí sa ujímajú života a zranení blížneho. Sú ochrancami a služobníkmi života, ktorí pri podávaní potrebnej liečby dodávajú odvahu, nádej a dôveru (porov. Nová Charta zdravotníckych pracovníkov, č. 1-8).

Drahé zdravotné sestry a bratia, morálna zodpovednosť je znakom vašej profesionality, ktorá sa neobmedzuje na vedecko-technické poznatky, ale neustále nachádza svetlo v humánnom a poľudšťujúcom vzťahu k chorým. «Keď sa staráte o ženy a mužov, deti i starých ľudí, v každej etape ich života od narodenia až po smrť, ste v neustálom načúvaní, snažiac sa pochopiť potreby chorého vo fáze, ktorou prechádza. Pred jedinečnosťou každej situácie totiž nikdy nepostačí dodržiavať protokol, ale vyžaduje sa sústavné – a namáhavé! – úsilie rozlišovania a pozornosti voči každej jednotlivej osobe» (Príhovor členom Federácie profesijných zväzov zdravotných sestier, 3. marca 2018).

Vy, a myslím aj na pôrodné asistentky, ste blízko pri ľuďoch v ich životne dôležitých chvíľach - narodenie a smrť, choroba a uzdravenie - aby ste im pomáhali zvládnuť najtraumatickejšie situácie. Neraz ste po ich boku, keď zomierajú, dávajúc im útechu a úľavu v posledných okamihoch. Pre túto vašu oddanosť patríte medzi tých „svätých zo susedných dverí“ (porov. Homília, 9. apríla 2020). Ste obrazom Cirkvi ako „poľnej nemocnice“, ktorá pokračuje v napĺňaní poslania Ježiša Krista, ktorý sa skláňal k trpiacim a uzdravoval ich od každého druhu zla a zohol sa, aby umyl nohy svojim učeníkom. Vďaka za túto vašu službu ľudstvu!

V mnohých krajinách pandémia priniesla na svetlo aj mnohé nedostatky na úrovni zdravotnej starostlivosti. Preto sa obraciam na predstaviteľov národov celého sveta, aby investovali do zdravia ako primárneho spoločného dobra, posilnením štruktúr a zamestnaním väčšieho počtu zdravotných sestier a bratov, aby sa tak zabezpečila všetkým primeraná starostlivosť, rešpektujúc dôstojnosť každej osoby. Je dôležité hmatateľne uznať zásadnú úlohu, ktorú táto profesia plní v starostlivosti o pacientov, v miestnej pohotovostnej službe, v prevencii ochorení, v podpore zdravia, v starostlivosti v rodinnom, komunitnom či školskom prostredí.

Zdravotné sestry a bratia, a tiež pôrodné asistentky, majú právo byť lepšie ohodnotení a zapojení do procesov, ktoré sa týkajú zdravia ľudí a spoločenstva, a zaslúžia si to. Je dokázané, že investovanie do nich zlepšuje výsledky v oblasti komplexnej asistencie a zdravia. Treba im preto umožniť profesionálny rozvoj a poskytnúť pre ich vzdelávanie náležité nástroje na odbornej, ľudskej, psychologickej a duchovnej úrovni; ako aj zlepšiť ich podmienky práce a zaistiť ich práva, aby mohli naplno a dôstojne vykonávať svoju službu.

V tomto zmysle zohrávajú dôležitú úlohu združenia zdravotníckych pracovníkov, keďže okrem ponúknutia celkovej formácie sprevádzajú jednotlivých svojich členov a dávajú im pocítiť, že sú súčasťou jedného celku a nikdy nie sú ponechaní sami na seba a bezradní zoči-voči etickým, ekonomickým či ľudským výzvam, ktoré ich profesia zahŕňa.

Pôrodným asistentkám, ktoré pomáhajú ženám v tehotenstve a tiež privádzať ich deti na svet, odkazujem: vaša práca patrí k tým najvznešenejším, čo existujú, keďže sa venujete priamo službe životu a materstvu. V Biblii sa spomínajú dve hrdinské pôrodné babice, Sefora a Fua, ktoré sa takto stali nesmrteľnými (porov. 1, 15-21). Aj dnes na vás nebeský Otec hľadí s vďačnosťou.

Drahí zdravotní bratia, zdravotné sestry a pôrodné asistentky, nech tento svetový deň upozorní na dôstojnosť vašej práce pre dobro a zdravie celej spoločnosti. Vás i vaše rodiny, ako aj tých, o ktorých sa staráte, uisťujem o svojej modlitbe a zo srdca vám udeľujem apoštolské požehnanie.

V Ríme, pri sv. Jánovi v Lateráne, 12. mája 2020

František

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

-mh, jb, ms-

12 mája 2020, 17:08 (vaticannews.va)

Autor: o.Jan - Streda, 13.05. 2020 - 08:57:56 (11 čitateľov)(Zobraziť celý článok | 10543 bajtov | Hodnotenie: 0)
Duch Tešiteľ nás učí rásť ako stromy prinášajúce ovocie
Rozjímanie

Duch Tešiteľ nás učí rásť ako stromy prinášajúce ovocie

Duch Svätý je Boží dar, Utešiteľ, ktorého nám posiela Pán, aby nás podopieral, pomáhal nám v živote napredovať, pamätať, rozlišovať a rásť v chápaní Božích tajomstiev. O tomto dnes kázal pápež František v Dome sv. Marty v pondelok 11. mája. Svätý Otec omšu obetoval za nezamestnaných a pripomenul aj 75. výročie znovuobjavenia tela sv. Timoteja v katedrále talianskeho mestečka Termoli.

Pozostatky sv. Timoteja boli objavené v roku 1945 pri reštaurátorských prácach v tamojšej krypte, kde ich pred stáročiami počas vojny ukryl vtedajší biskup. Pápež zároveň vyzval k modlitbe za nezamestnaných:

„Dnes sa spájame s veriacimi z Termoli, na sviatok znovuobjavenia tela sv. Timoteja. V týchto dňoch mnoho ľudí stratilo prácu; neboli prijatí naspäť, pracovali načierno... Modlime sa za týchto našich bratov a sestry, postihnutých stratou práce.“

V homílii Svätý Otec komentoval dnešný úryvok z Jánovho evanjelia (14,21-26), v ktorom Ježiš svojim učeníkom sľubuje Ducha Svätého.

Plné znenie homílie

Úryvok z dnešného Evanjelia je Ježišova rozlúčka pri večeri (porov. Jn 14,21-26). Pán končí týmito vetami: «Toto som vám povedal, kým som ešte u vás. Ale Tešiteľ, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal» (v. 25-26). Je to prísľub Ducha Svätého; Ducha Svätého, ktorý prebýva s nami a ktorého posielajú Otec a Syn. „Otec ho pošle v mojom mene“, hovorí Ježiš, aby nás sprevádzal životom. A nazývajú ho aj Paraklétom.

Toto je rola Ducha Svätého. V gréčtine je paraklét (παράκλητος) ten, kto podporuje, sprevádzaním chráni pred pádom, ten, kto ťa udržiava pevným, kto ti je nablízku, aby ťa podoprel. A Pán nám sľúbil túto podporu, ktorou je Boh, tak ako on: je to Duch Svätý. Čo v nás robí Duch Svätý? Pán hovorí: «naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal» (v. 26).

Učiť a pripomínať. Toto je úloha Ducha Svätého. Učí nás: učí nás tajomstvu viery, učí nás vstupovať do tajomstva, chápať to tajomstvo trochu viac. Učí nás Ježišovej náuke a učí nás ako rozvíjať našu vieru bez omylov, pretože náuka rastie, avšak vždy v tom istom smere: vzrastá v chápaní. A Duch nám pomáha rásť v chápaní viery, viac jej porozumieť, rozumieť tomu, čo hovorí viera.

Viera nie je niečo statické; náuka nie je statická vec: rastie. Rastie tak, ako rastú stromy – vždy sú tie isté, no čoraz väčšie, s ovocím – avšak vždy rovnako, v tom istom smere. A Duch Svätý zabraňuje tomu, aby sa náuka mýlila, zabraňuje, aby zostala statická, bez toho, aby v nás rástla. Naučí nás veci, ktoré nás učil Ježiš, rozvinie v nás chápanie toho, čo nás Ježiš učil, dá v nás vzrastať, až po zrelosť, Pánovej náuke.

A ďalšie, čo hovorí Ježiš o činnosti Ducha Svätého je pripamätanie: «pripomenie vám všetko, čo som vám povedal» (v. 26). Duch Svätý je ako pamäť, prebúdza nás: „Nuž spomeň si na toto, pamätaj na tamto“; udržiava nás bdelých, vždy bdelých v Pánových veciach a pripomína nám aj náš život: „Pomysli na ten moment, pomysli na to, ako si stretol Pána, pomysli na to, ako si Pána opustil“.

Raz som sa dopočul, že istý človek sa pred Pánom modlil takto: „Pane, ja som ten istý, čo som ako dieťa, ako chlapec, mal tieto sny. Potom som sa vydal pomýlenými cestami. Teraz si ma zavolal“. Ja som ten istý: toto je pamäť Ducha Svätého v našom živote. Vedie ťa to k pamätaniu si spásy, k pamätaniu si toho, čo nás naučil Ježiš, ale aj k pamätaniu si vlastného života.

A slová toho človeka mi dali uvedomiť si ten pekný spôsob ako sa modliť, hľadieť na Pána: „Som ten istý. Veľa som prešiel, veľmi som sa zmýlil, no som ten istý a ty ma miluješ“. Pamäť životnej cesty. A v tejto pamäti nás vedie Duch Svätý; vedie nás k rozlišovaniu čo mám teraz robiť, ktorá cesta je tá správna a ktorá je pomýlená, aj pri drobných rozhodnutiach.

Ak prosíme o svetlo Ducha Svätého, on nám pomôže rozlišovať, aby sme spravili tie pravé rozhodnutia, tie malé každodenné i tie najväčšie. On je ten, ktorý nás sprevádza, podopiera pri rozlišovaní. Teda Duch, ktorý učí, naučí nás všetkému, čiže dáva rásť viere, uvádza nás do tajomstva, Duch, ktorý nám pripomína. Pripomína nám vieru, pripomína nám náš život, a je to Duch, ktorý nás v tejto náuke, v tejto pamäti, učí rozlíšiť, aké rozhodnutia máme urobiť.

A evanjeliá tu dávajú Duchu Svätému meno: áno, Paraklét, pretože ťa podopiera; no aj ďalšie ešte krajšie meno: Dar Boží. Duch je Božím darom. Práve Duch je tým Darom. Nenechám vás samých, pošlem vám Utešiteľa, ktorý vás bude podopierať a pomôže vám ísť vpred, pamätať, rozlišovať a rásť. Božím darom je Duch Svätý.

Nech nám, Pán pomôže chrániť si tento Dar, ktorý nám on dal pri krste a ktorý my všetci máme vo svojom vnútri.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Modlitba duchovného prijímania

V závere liturgie Svätý Otec pozval veriacich k modlitbe duchovného prijímania:

„Môj Ježišu, verím, že si v Najsvätejšej oltárnej sviatosti skutočne prítomný. Milujem ťa nadovšetko a moja duša túži po tebe. Keďže ťa teraz nemôžem prijať sviatostne, príď do môjho srdca aspoň duchovne. A pri tvojom príchode ťa objímam a celkom sa s tebou spájam. Nedovoľ, aby som sa niekedy odlúčil od teba.“

Slávenie uzavrela krátka adorácia s eucharistickým požehnaním.

-zk, jb-

11 mája 2020, 13:36 (vaticannews.va)

Autor: o.Jan - Streda, 13.05. 2020 - 08:38:17 (10 čitateľov)(Zobraziť celý článok | 12200 bajtov | Hodnotenie: 0)
Cirkev napreduje uprostred Božích útech a prenasledovaní sveta
Rozjímanie

Cirkev napreduje uprostred Božích útech a prenasledovaní sveta

Cirkev napreduje dejinami uprostred dvoch síl: Duch Svätý dáva Cirkvi neustále rásť, avšak je tu aj zlý duch, ktorý sa ju snaží zničiť. Žiarlivý diabol na to používa svetskú moc i peniaze, preto do nich neslobodno vkladať dôveru. Tá patrí jedine Bohu. O tomto kázal pápež František v Dome sv. Marty v sobotu 9. mája. 

Pri svätej omši sa Svätý Otec modlil za sestry vincentky, ktoré už takmer storočie vedú vo Vatikáne detskú zdravotnú ambulanciu sv. Marty. Liturgická spomienka ich zakladateľky sa slávi 15. marca, no keďže v tom čase bolo obdobie Pôstu, bola preložená na dnešný deň. Pápež František začal rannú omšu vyslovením úmyslu:

„Dnes je spomienka na svätú Lujzu de Marillac: modlime sa za vincentínske sestry, ktoré vedú túto ambulanciu, túto nemocnicu už takmer sto rokov a pracujú tu, u sv. Marty, v tejto nemocnici. Pán nech požehnáva tieto sestry.“

V homílii pápež komentoval úryvok zo Skutkov apoštolov (13,44-52), kde židia v Antiochii vidiac veľké zástupy počúvajúce Pavla a Barnabáša, im zo žiarlivosti protirečia. Poštvali dokonca nábožné ženy z vyšších vrstiev a popredných mešťanov proti Pavlovi a Barnabášovi a vyhnali ich zo svojho kraja. Svätý Otec veriacich v závere homílie vyzval:

„Buďme pozorní, dávajme si pozor pri hlásaní Evanjelia, aby sme nikdy neupadli do vkladania dôvery v časnú moc a peniaze. Dôverou kresťanov je Ježiš Kristus a Duch Svätý, ktorého on poslal! A práve Duch Svätý je ten kvas, tá sila, ktorá dáva Cirkvi rásť! Áno, Cirkev napreduje, v pokoji, s odhodlaním, radostná: uprostred Božích útech a prenasledovaní sveta.“

Plné znenie homílie

V Žalme sme recitovali: «Spievajte Pánovi pieseň novú, lebo vykonal veci zázračné. Víťazstvo je dielom jeho pravice a jeho svätého ramena. Pán oznámil svoju spásu, pred očami pohanov vyjavil svoju spravodlivosť» (Ž 97,1-2). Toto je pravda. Pán vykonal zázračné veci. Koľko však námahy! Ako namáhavé je pre kresťanské komunity niesť ďalej vpred tieto Pánove úžasné veci!

V pasáži Skutkov apoštolov (porov. 13,44-52) sme počuli o radosti: celé mesto Antiochia sa zhromaždilo, aby počúvalo Pánovo slovo, pretože Pavol, apoštoli, hlásali s mocou a Duch Svätý im pomáhal. No «keď Židia videli zástupy, plní žiarlivosti rúhavo odporovali tomu, čo hovoril Pavol» (v. 45). Na jednej strane je tu Pán, je tu Duch Svätý, ktorý dáva rásť Cirkvi a tá vzrastá čoraz viac, to je pravda. No na druhej strane je zlý duch, ktorý sa snaží Cirkev zničiť. Vždy je to tak. Vždy. Ideme vpred, no potom prichádza nepriateľ, ktorý sa snaží ničiť. Bilancia je z dlhodobého hľadiska vždy pozitívna, koľká však námaha, koľko bolesti, koľko mučeníctva!

To sa stalo tu, v Antiochii a deje sa tak všade v Knihe Skutkov apoštolov. Pomyslime napríklad na Lystru, keď tam prišli a uzdravili [chromého] a všetci si mysleli, že sú bohmi a chceli im vzdať obety a celý ľud bol s nimi (porov. Sk 14,8-18). Potom prišli iní a presvedčili ich, že to tak nie je. A ako skončili Pavol a jeho spoločník? Kameňovali ich (porov. Sk 14,19).

Vždy je tu tento boj. Pomyslime na čarodejníka Elymasa a na to, čo urobil, aby Evanjelium neprišlo ku prokonzulovi (porov. Sk 13,6-12). Pomyslime na pánov tej dievčiny, ktorá veštila: títo výdatne ťažili z toho dievčaťa, pretože „čítala z dlane“ a získavala tak peniaze, ktoré šli do vreciek pánov. A keď Pavol a apoštoli ukázali, že ide o klamstvo, že to nie je správne, rýchlo povstali proti nim (porov. Sk 16,16-24).

Pomyslime na remeselníkov bohyne Diany (Artemidy) [v Efeze], ktorí strácali kšefty, keď nemohli predávať sošky, lebo ľud ich viac nekupoval, keďže sa obrátil. A tak to ide, jedno za druhým. Na jednej strane je Božie slovo, ktoré zhromažďuje, dáva rásť, na druhej strane prenasledovanie, veľké prenasledovanie, pretože sa končí vyhnaním, bitím...

A čo je nástrojom diabla na ničenie evanjeliového hlásania? Závisť. Kniha Múdrosti to hovorí jasne: Závisťou diabla prišiel na svet hriech (porov. Múd 2,24) – závisť, žiarlivosť, tu je to. Vždy tento horký, trpký pocit. Títo ľudia videli, ako hlásal Evanjelium a hnevali sa, útroby im zožieral hnev. A tento hnev ich poháňal: je to hnev diabla, je to hnev, ktorý ničí, hnev toho: „Ukrižuj ho, ukrižuj!“, hnev mučenia Ježiša. Chce ničiť. Stále. Vždy.

Vidiac tento boj, aj pre nás platí to pekné porekadlo: „Cirkev napreduje uprostred Božích útech a prenasledovaní sveta“ (porov. Sv. Augustín, De Civitate Dei, XVIII, 51,2). Takej Cirkvi, ktorá nemá ťažkosti, niečo chýba. Diabol je príliš pokojný. A ak je diabol pokojný, veci nejdú správnym smerom. Vždy sú tu ťažkosti, pokušenie, boj... Závisť, ktorá ničí. Duch Svätý vytvára harmóniu Cirkvi, a zlý duch ničí. Až podnes. Do dnešného dňa. Vždy je tu tento boj.

Jedným nástrojom tejto žiarlivosti, tejto závisti, je časná moc. Tu sa hovorí, že «Židia poštvali nábožné ženy z vyšších vrstiev» (Sk 13,50). Šli za týmito ženami a povedali: „Títo sú buriči, vyžeňte ich“. Ženy hovorili s ďalšími a vyhnali ich preč: boli to „zbožné ženy“ z vyšších vrstiev a aj poprední mešťania (porov. v. 50). Idú za časnou mocou; a časná moc môže byť dobrá: ľudia môžu byť dobrí, no moc ako taká je vždy nebezpečná. Moc sveta proti moci Boha hýbe týmto všetkým; a v pozadí tohto, tejto moci, sú vždy peniaze.

Toto sa deje v prvotnej Cirkvi: dielo Ducha Svätého na budovanie Cirkvi, na vytváranie súladu Cirkvi – a práca zlého ducha na jej ničení a utiekanie sa k časným mociam, aby Cirkev zastavili, zničili ju: to je len ďalšie rozvinutie toho, čo sa udialo vo veľkonočné ráno. Vojaci, vidiac ten triumf, šli za kňazmi a kňazi si „kúpili“ pravdu. A pravda bola „umlčaná“ (porov. Mt 28,11-15). Už od prvého rána vzkriesenia, od Kristovho triumfu, je tu táto zrada, toto umlčiavanie Kristovho slova, umlčiavanie víťazstva zmŕtvychvstania prostredníctvom časnej moci: veľkňazmi a peniazmi.

Buďme pozorní, dávajme si pozor pri hlásaní Evanjelia, aby sme nikdy neupadli do vkladania dôvery v časnú moc a peniaze. Dôverou kresťanov je Ježiš Kristus a Duch Svätý, ktorého on poslal! A práve Duch Svätý je ten kvas, tá sila, ktorá dáva Cirkvi rásť! Áno, Cirkev napreduje, v pokoji, s odhodlaním, radostná: uprostred Božích útech a prenasledovaní sveta.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Modlitba duchovného prijímania

V závere liturgie Svätý Otec pozval veriacich vzbudiť si túžbu po prijatí Eucharistie:

„Môj Ježišu, verím, že si v Najsvätejšej oltárnej sviatosti skutočne prítomný. Milujem ťa nadovšetko a moja duša túži po tebe. Keďže ťa teraz nemôžem prijať sviatostne, príď do môjho srdca aspoň duchovne. A pri tvojom príchode ťa objímam a celkom sa s tebou spájam. Nedovoľ, aby som sa niekedy odlúčil od teba.“

Slávenie uzavrela krátka adorácia s eucharistickým požehnaním.

-zk, jb-

09 mája 2020, 14:26 (vaticannews.va)

Autor: o.Jan - Utorok, 12.05. 2020 - 07:44:07 (13 čitateľov)(Zobraziť celý článok | 13572 bajtov | Hodnotenie: 0)
Piatková homília: Ježiš utešuje pravdou, nie anestéziou
Rozjímanie

Piatková homília: Ježiš utešuje pravdou, nie anestéziou

Ježiš utešuje pravdivo, nie formálnymi slovami či zahládzaním bolestnej reality smrti. Utešuje nás svojou blízkosťou, pravdou a nádejou – o tomto kázal pápež František v Dome sv. Marty v piatok 8. mája. Osobitne pamätal na pracovníkov Červeného kríža a Červeného polmesiaca, ktorých pamätný deň sa dnes slávi na celom svete.

Svätú omšu začal pápež František výzvou k modlitbe: „Dnes slávime Svetový deň Červeného kríža a Červeného polmesiaca. Modlime sa za osoby, ktoré pracujú v týchto záslužných inštitúciách: nech Pán požehnáva ich prácu, ktorá je tak prospešná.“

V homílii pápež komentoval úryvok z Jánovho evanjelia (14,1-6), v ktorom Ježiš svojim učeníkom hovorí: «Nech sa vám srdce nevzrušuje! Veríte v Boha, verte aj vo mňa. V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. (...) Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja. A cestu, kam idem, poznáte».

Homília pápeža Františka

Tento Ježišov rozhovor s učeníkmi je ešte pri stole, pri večeri (porov. Jn 14,1-6). Ježiš je smutný a  smutní sú všetci: Ježiš povedal, že jeden z nich ho zradí (porov. Jn 13,21) a všetci šípia, že sa stane niečo nepekné. Ježiš ich začne utešovať - pretože jednou z Pánových úloh, jednou z jeho „prác“ je utešovať. Pán svojich učeníkov utešuje a tu vidíme, aký je Ježišov spôsob utešovania.

My máme mnoho spôsobov ako utešiť, od tých najautentickejších, od tých najbližších, až k tým najformálnejším, akými sú kondolenčné telegramy: „Hlboko zarmútený nad...“. To nikoho neuteší, je to len trik, útecha ako formalita. Ako však utešuje Pán? Toto je dôležité vedieť, aby sme sa aj my, keď v našom živote budeme musieť prechádzať chvíľami smútku, naučili vnímať, aká je skutočná útecha od Pána.

A v tejto stati evanjelia vidíme, že Pán utešuje vždy zblízka, s pravdivosťou a v nádeji. To sú tri črty Pánovej útechy. Zblízka, nikdy nie na diaľku: som tu. To krásne slovo: „Som tu“. „Som tu, s vami“. A mnohokrát v tichu. Ale vieme, že on je tu. Je prítomný stále. Je to tá blízkosť, ktorá je štýlom Boha, aj pri vtelení – stať sa voči nám blízkym. Pán utešuje blízkosťou. A nepoužíva prázdne slová, naopak uprednostňuje ticho. Silu blízkosti, prítomnosti. A hovorí málo. Je však nablízku.

Druhým znakom Ježišovej blízkosti, Ježišovho spôsobu utešovania, je pravda: Ježiš je pravdivý. Nehovorí formálne veci, ktoré sú klamstvom: „Nie buď pokojný, všetko prejde, nič sa nestane, to prejde, všetko pominie...“. Nie. Hovorí pravdu. Neskrýva ju. Pretože on sám v tomto úryvku hovorí: „Ja som pravda“ (porov. Jn 14,6). A tá pravda je: „Ja odchádzam“, teda: „Zomriem“ (porov. v. 2-3). Stojíme pred smrťou. To je tá pravda. A hovorí to jednoducho a tiež s miernosťou, bez toho, aby zraňoval: sme pred smrťou. Neukrýva pravdu.

A toto je tretí znak: Ježiš utešuje v nádeji. Áno, je to drsná chvíľa. No «nech sa vám srdce nevzrušuje! (...) Verte aj vo mňa» (v. 1). Poviem vám niečo, tak hovorí Ježiš, «v dome môjho Otca je mnoho príbytkov. (...) Idem vám pripraviť miesto» (v. 2). On ako prvý ide otvoriť brány, brány toho miesta, cez ktoré všetci prejdeme, tak dúfam:  «Zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja» (v. 3).

Pán sa vracia zakaždým, keď je niekto z nás na ceste odchodu z tohto sveta. „Prídem a vezmem vás“ - nádej: on príde, vezme nás za ruku a povedie nás. Nehovorí: „Nie, vy nebudete trpieť: to nič nie je...“. To nie. Hovorí pravdu: „Som vám nablízku. Je to pravda, že je to drsná chvíľa, chvíľa nebezpečenstva, smrti. Nech sa však vaše srdce nestrachuje, zostaňte v tom pokoji, ktorý je základom každej útechy, pretože ja prídem a za ruku vás vezmem tam, kde budem ja“.

Nie je ľahké nechať sa utešiť Pánom. Mnohokrát v nepekných chvíľach sa na Pána nahneváme a nedovolíme, aby prišiel a takto sa nám prihovoril, s touto láskavosťou, s touto blízkosťou, s touto miernosťou, s touto pravdou a s touto nádejou.

Prosme si milosť, aby sme sa naučili nechať sa Pánom utešiť. Pánova útecha je pravdivá, neklame. Nie je anestéziou, nie. Ale je nablízku, je pravdivá a otvára nám brány nádeje.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Modlitba duchovného prijímania

V závere liturgie Svätý Otec pozval veriacich k modlitbe duchovného prijímania:

„Môj Ježišu, verím, že si v Najsvätejšej oltárnej sviatosti skutočne prítomný. Milujem ťa nadovšetko a moja duša túži po tebe. Keďže ťa teraz nemôžem prijať sviatostne, príď do môjho srdca aspoň duchovne. A pri tvojom príchode ťa objímam a celkom sa s tebou spájam. Nedovoľ, aby som sa niekedy odlúčil od teba.“

Slávenie uzavrela krátka adorácia s eucharistickým požehnaním. Po svätej omši pápež František zablahoželal k narodeninám jednej zo zamestnankýň Domu sv. Marty - pani Silvii, ktorá pracuje na recepcii.

-zk, jb-

08 mája 2020, 14:08 (vaticannews.va)

Autor: o.Jan - Utorok, 12.05. 2020 - 07:43:03 (12 čitateľov)(Zobraziť celý článok | 10659 bajtov | Hodnotenie: 0)
Bez vedomia príslušnosti k Božiemu ľudu nemožno byť kresťanom
Rozjímanie

Bez vedomia príslušnosti k Božiemu ľudu nemožno byť kresťanom

O dôležitosti udržiavať si vedomie príslušnosti k Božiemu ľudu kázal pápež František v Dome sv. Marty vo štvrtok 7. mája. Stratu tohto povedomia označil za najnebezpečnejšiu odchýlku od pravého kresťanského učenia, vedúcu k elitárstvu. Pri svätej omši osobitne opätovne pamätal na umelcov, ktorí nám pomáhajú odhaľovať krásu.

V úvode slávenia Svätý Otec vyzval k modlitbe: „Včera som prijal list od jednej skupiny umelcov: ďakovali za to, že sme sa za nich modlili. Chcel by som prosiť Pána, aby ich požehnal, pretože umelci nám dávajú pochopiť, čo je to krása a bez krásy sa Evanjelium nedá pochopiť. Modlime sa opäť za umelcov.“

V homílii pápež komentoval úryvok zo Skutkov apoštolov (13,13-25), v ktorom Pavol v antiochijskej synagóge vysvetľuje dejiny spásy ako základ ohlasovania viery v Ježiša ako Mesiáša.

Homília Svätého Otca

Keď Pavla pozvali prehovoriť v synagóge v Antiochii [v Pizídii], aby objasnil toto nové učenie, čiže aby vysvetľoval a ohlasoval Ježiša, Pavol začína dejinami spásy (porov. Sk 13,13-21). Pavol vstal a začal takto: «Boh tohoto izraelského ľudu si vyvolil našich otcov a povýšil tento ľud, keď býval v cudzine, v egyptskej krajine» (v. 17) ... a vyrozprával celé dejiny spásy. To isté spravil Štefan pred umučením (porov. Sk 7,1-54), a Pavol tak robí opäť. Takisto robí aj autor Listu Hebrejom, keď rozpráva dejiny Abraháma a „všetkých našich otcov“ (porov. Hebr. 11,1-39).

To isté sme dnes spievali my: «Pánovo milosrdenstvo chcem ospevovať naveky; po všetky pokolenia hlásať svojimi ústami tvoju vernosť» (Ž 89,2). Spievali sme o  Dávidovom príbehu: «Našiel som svojho služobníka Dávida» (v. 21). To isté robia Matúš (porov. Mt 1,1-14) a Lukáš (porov. Lk 3,23-38): keď začínajú hovoriť o Ježišovi, podávajú jeho rodokmeň.

Čo je v pozadí za Ježišom? Sú tam isté dejiny. Dejiny milosti, dejiny vyvolenia, dejiny prísľubu. Pán si vybral Abraháma a kráčal s jeho ľudom. Na začiatku omše, vo vstupnom speve, sme čítali: „Bože, keď si kráčal na čele svojho ľudu
kliesnil si mu cestu a býval si s ním...“. Je tu príbeh Boha s jeho ľudom. A preto, keď od Pavla žiadajú, aby vysvetlil dôvody viery v Ježiša Krista, nezačína od neho samého: začína od dejín. Kresťanstvo je určitou náukou, to áno, avšak nielen to. Nie sú to len tie obsahy, ktoré veríme: sú to dejiny, ktoré nesú toto učenie, ktoré sú Božím prísľubom, Božou zmluvou, vecou vyvolenia Bohom.

Kresťanstvo nie je len akási etika. Áno, je to pravda, má morálne princípy, no nie sme kresťanmi čisto len etickou víziou. Ide o niečo viac. Kresťanstvo nie je určitá elita ľudí vyvolená pre pravdu. Toto elitárske chápanie sa potom ďalej drží v Cirkvi, či nie? Napríklad: ja som z tej inštitúcie, ja patrím k tomuto hnutiu, ktoré je lepšie než to tvoje, než toto, než tamto. To je elitárske chápanie. Nie, kresťanstvo nie je toto: kresťanstvo je príslušnosť k istému ľudu, k ľudu vyvolenému Bohom nezištne.

Ak nemáme toto vedomie príslušnosti k ľudu, budeme „ideologickými kresťanmi“, s drobnou náukou potvrdzujúcou pravdu, s etikou, s morálkou – to je dobre – alebo s elitou. Cítime sa byť súčasťou skupiny vyvolenej Bohom – kresťanov – a ostatní pôjdu do pekla alebo ak sa zachránia, je to z Božieho milosrdenstva, nuž sú to tí vyradení... A tak ďalej. Ak nemáme vedomie príslušnosti k ľudu, nie sme skutočnými kresťanmi.

Preto Pavol vysvetľuje Ježiša od začiatku, počnúc od príslušnosti k ľudu. A ako len často upadáme do tejto čiastkovosti, či už dogmatickej, morálnej alebo elitárskej, nie je tak? Elitárske chápanie je to, čo nám tak veľmi škodí a strácame ten zmysel príslušnosti k svätému vernému Božiemu ľudu, ktorý si vyvolil Boh v Abrahámovi a sľúbil mu veľký prísľub, Ježiša, a dal mu kráčať s nádejou a uzavrel s ním zmluvu. Povedomie ľudu.

Neustále ma zachytáva tá pasáž Deuteronómia, myslím, že je to 26. kapitola, kde sa hovorí: „Raz za rok, keď pôjdeš predložiť Pánovi obetu, prvotiny, a keď sa ťa tvoj syn spýta: Ale otec, prečo to robíš?, nemáš mu povedať: „Lebo to Boh prikázal“, ale: „My sme boli jeden národ, boli sme takto a Pán nás oslobodil...“ (porov. Dt 26,1-11). Prerozprávať dejiny, ako to tu urobil Pavol. Odovzdávať príbeh našej spásy. Pán na tom istom mieste v Deuteronómiu radí: „Keď vojdeš do krajiny, ktorú si si nevydobyl, ktorú som vydobyl ja, a keď budeš jesť plody, ktoré si ty nesadil a budeš bývať v domoch, ktoré si nepostavil, pri predkladaní obety povieš“ – to je to slávne deuteronomické krédo – „Môj otec bol blúdiaci Aramejčan, potom v malom počte zostúpil do Egypta... zostal tam štyristo rokov, potom ho Pán oslobodil, staral sa oň...“ Spevom rozpráva dejiny, pamäť národa, to, že je národom.

A v týchto dejinách Božieho ľudu, až po príchod Ježiša Krista, boli svätci, hriešnici a mnoho bežných ľudí, dobrých, s cnosťami a s hriechmi, no všetci. Ten slávny „zástup“, ktorý nasledoval Ježiša, ktorý mal nos na príslušnosť k istému ľudu. Kto sa vyhlasuje za kresťana, no nemá tento čuch, nie je skutočným kresťanom; je tak trochu osobitý a tak trochu sa cíti byť ospravedlnený bez ľudu. Príslušnosť k ľudu, mať pamäť Božieho ľudu. A toto učí Pavol, Štefan, a Pavol opätovne, apoštoli... A rada autora Listu Hebrejom znie: „Pamätajte na vašich predkov“ (porov. Hebr 11,2), čiže na tých, ktorí nás predišli na tejto ceste spásy.

Ak by sa ma niekto spýtal: „Čo je podľa Vás tou odchýlkou kresťanov - dnes i kedykoľvek - tou odchýlkou, ktorá je pre kresťanov najnebezpečnejšia?“, povedal by som bez váhania: nedostatok pamäte príslušnosti k ľudu. Keď toto chýba, prichádzajú dogmatizmy, moralizmy, eticizmy, elitné hnutia. Chýba ľud. Ľud, ktorý je vždy hriešnikom, všetci nimi sme, ktorý sa však v zásade nemýli, ktorý má nos na to, že je vyvoleným ľudom, ktorý kráča za prísľubom a ktorý uzavrel zmluvu, ktorú azda neplní, no vie o nej.

Prosme si od Pána toto povedomie ľudu, ktoré Panna Mária tak krásne vyspievala vo svojom Magnifikat (porov. Lk 1,46-56), ktoré ospieval Zachariáš tak krásne vo svojom Benedictus (porov. Lk 1,64-79) - tie chválospevy sa modlíme každý deň, ráno a večer. Povedomie ľudu: sme svätý verný Boží ľud, ktorý, ako hovorí Prvý a potom i Druhý vatikánsky koncil, má vo svojom celku čuch pre vieru a je neomylný v tomto spôsobe, akým verí.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Modlitba duchovného prijímania

Pre veriacich sledujúcich priamy prenos predniesol Svätý Otec modlitbu duchovného svätého prijímania:

„K tvojim nohám, môj Ježiš, sa skláňam a obetujem ti kajúcnosť svojho skrúšeného srdca, ktoré sa vo svojej nepatrnosti ponára do tvojej svätej prítomnosti. Klaniam sa ti vo sviatosti tvojej lásky, túžim ťa prijať do chudobného príbytku, ktorý ti ponúka moje srdce. Vo vyčkávaní šťastia sviatostného prijatia chcem ťa prijať duchovne.

Príď ku mne, môj Ježiš, aby som mohol prísť k tebe. Kiež tvoja láska roznieti celé moje bytie, na život a na smrť. Verím v teba, dúfam v teba, milujem ťa.“

Na záver svätej omše bola vystavená Sviatosť oltárna na tichú adoráciu, po ktorej pápež František udelil eucharistické požehnanie.

-zk, jb-

07 mája 2020, 16:05 (vaticannews.va)

Autor: o.Jan - Utorok, 12.05. 2020 - 07:41:12 (9 čitateľov)(Zobraziť celý článok | 11937 bajtov | Hodnotenie: 0)
Nový cyklus katechéz na tému modlitby: Sme Božími žobrákmi
Rozjímanie

Nový cyklus katechéz na tému modlitby: Sme Božími žobrákmi

Pápež František začal nový cyklus katechéz, tentoraz zameraný na modlitbu. V úvodnej katechéze v stredu 6. mája modlitbu nazval „dychom viery“ a zdôraznil postoj dôvery v Boha. Ilustroval to na príbehu slepého žobráka Bartimeja, ktorý si od Ježiša vyprosil dar zraku. Človek je v skutočnosti „Božím žobrákom“, zhrnul pápež svoj odkaz v údernom vyjadrení. 

Miroslava Holubíková, Jozef Bartkovjak SJ - Vatikán

V stredu o 9.30 sa pápež František v priamom prenose prihovoril veriacim zo Sály bibliotéky. Prvej katechéze nového cyklu dal názov „Tajomstvo modlitby“. Na úvod pápežovi spolupracovníci predniesli vo svetových jazykoch úryvok z Evanjelia podľa Marka o uzdravení slepca pri Jerichu (Mk 10,46-52):

«Prišli do Jericha. A keď so svojimi učeníkmi a s veľkým zástupom z Jericha odchádzal, pri ceste sedel slepý Bartimej, Timejov syn, a žobral. Keď počul, že je to Ježiš Nazaretský, začal kričať: „Ježišu, syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ Mnohí ho okríkali, aby mlčal; ale on ešte väčšmi kričal: „Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ Ježiš zastal a povedal: „Zavolajte ho!“ Zavolali slepca a vraveli mu: „Neboj sa! Vstaň, volá ťa!“ On odhodil plášť, vyskočil a šiel k Ježišovi. Ježiš mu povedal: „Čo chceš, aby som ti urobil?“ Slepec mu odpovedal: „Rabboni, aby som videl!“ A Ježiš mu povedal: „Choď, tvoja viera ťa uzdravila!“ A hneď videl a šiel za ním po ceste.»

Katechézy pápeža Františka o modlitbe (1)

Tajomstvo modlitby

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes začíname nový cyklus katechéz na tému modlitby. Modlitba je dychom viery, je jej najvlastnejším vyjadrením. Ako volanie, ktoré vychádza zo srdca toho, kto verí a dôveruje v Boha.

Zamyslime na nad príbehom Bartimeja, postavy z Evanjelia (porov. Mk 10,46-52), a priznám sa vám, že pre mňa najsympatickejšej zo všetkých. Bol slepý, sedával a žobral na kraji cesty, na periférii svojho mesta Jericha. Nie je anonymnou postavou, má tvár, meno: Bartimej, čiže „Timejov syn“. Jedného dňa sa dopočul, že Ježiš by mal tade prechádzať. Jericho bolo vskutku križovatkou ľudí, neustále prechádzajúcich pútnikov a obchodníkov. Takže Bartimej si počíhal: urobil čo len mohol, aby sa s Ježišom stretol. Mnoho ľudí konalo rovnako: spomeňme si na Zacheja, ktorý vyliezol na strom. Mnohí chceli vidieť Ježiša: aj on.

Takto tento muž vstupuje do Evanjelií ako hlas, ktorý volá z plného hrdla. On ho nevidí; nevie, či je Ježiš blízko alebo ďaleko, ale cíti to, pochopil to z toho davu, ktorý sa v istom momente rozrastá a približuje sa... Ale on je úplne sám, a nikto sa o neho nestará. A Bartimej, čo urobí? Kričí. A volá, a neprestáva kričať. Používa jedinú zbraň v jeho moci: hlas. Začal kričať: «Syn Dávidov, Ježiš, zmiluj sa nado mnou!» (porov. v. 47). A takto neprestáva, kričí.

Jeho opakujúce sa volania obťažujú, pôsobia nevychovane, a mnohí mu dohovárali, hovorili mu, aby mlčal: „Veď sa správaj vychovane, prestaň s tým!“ Ale Bartimej nemlčí, naopak kričí ešte silnejšie: «Syn Dávidov, Ježiš, zmiluj sa nado mnou!» (porov. v. 47) - táto taká krásna tvrdohlavosť tých, ktorí hľadajú určitú milosť a klopú a klopú na dvere Božieho srdca... On kričí, klope. Toto vyjadrenie „Syn Dávidov“ je veľmi dôležité; znamená to povedať „Mesiáš“ – vyznáva Mesiáša – je to vyznanie viery, ktoré vychádza z úst toho všetkými opovrhovaného muža.

A Ježiš počuje jeho krik. Bartimejova modlitba sa dotýka jeho srdca, srdca Boha, a otvárajú sa pre neho dvere spásy. A Ježiš ho dá zavolať. On vyskočí na nohy a tí, ktorí mu predtým hovorili, aby mlčal, teraz ho vedú k Učiteľovi. Ježiš s ním hovorí, žiada ho vyjadriť svoju túžbu – toto je dôležité – a tak sa ten výkrik stáva žiadosťou: «Pane, aby som videl!» (porov. v. 51).

Ježiš mu hovorí: «Choď, tvoja viera ťa uzdravila» (v. 52). Rozpoznáva v tom úbohom človeku, bezbrannom, opovrhovanom, celú silu jeho viery, ktorá priťahuje milosrdenstvo a moc Božiu. Viera je mať zdvihnuté obe ruky a hlas, čo kričí, aby si vyprosil dar spásy. Katechizmus potvrdzuje, že «poníženosť je základom modlitby» (Katechizmus Katolíckej cirkvi, 2559). Modlitba sa rodí zo zeme, z toho humus, odkiaľ je odvodené humilis, humilitas - „ponížený“, „poníženosť“; vychádza z nášho stavu stiesnenosti, z nášho neustáleho smädu po Bohu (porov. KKC 2560-2561).

Viera, ako sme to videli u Bartimeja, je volanie; neviera je udúšanie tohto volania. Ten postoj, aký mali tí ľudia, keď ho umlčiavali: neboli to ľudia viery, on naopak áno. Udúšať to volanie je istým druhom „nedobrej lojálnosti“. Viera je protest proti neblahému stavu, ktorého dôvod nechápeme; neviera je obmedziť sa na znášanie nejakej situácie, ktorej sme sa prispôsobili. Viera je nádej byť zachránení; neviera je navyknúť si na zlo, ktoré nás sužuje a zostať tak aj ďalej.

Drahí bratia a sestry, začíname tento cyklus katechéz výkrikom Bartimeja, pretože azda v postave ako on je už vpísané všetko. Bartimej je človek vytrvalý. Okolo neho sú ľudia, ktorí vysvetľovali, že prosenie je neužitočné, že je kričaním bez odpovede, že je hlukom, ktorý ruší a že už toho stačilo a nech láskavo stíchne: ale on nezmĺkol. A nakoniec získal to, o čo mu išlo.

Silnejšie než akákoľvek protichodná argumentácia je v srdci človeka prítomný hlas, ktorý vzýva. Všetci máme tento hlas vo vnútri. Hlas, ktorý vychádza spontánne, bez toho, aby mu niekto prikazoval, hlas, ktorý sa dopytuje po zmysle nášho pozemského putovania, predovšetkým keď sa nachádzame v tme: „Ježiš, zmiluj sa nado mnou! „Ježiš, zmiluj sa nado mnou!“ To je nádherná modlitba.

Ale nie sú azda tieto slová vryté v celom stvorenstve? Všetko vzýva a úpenlivo prosí, aby tajomstvo milosrdenstva našlo svoje definitívne naplnenie. Nemodlia sa čisto len kresťania: oni zdieľajú výkrik modlitby so všetkými mužmi a ženami. Ale horizont môže byť ešte širší: Pavol potvrdzuje, že celé stvorenie «vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach» (Rim 8,22). Umelci sú často interpretmi tohto tichého kriku stvorenstva, ktorý dolieha vo vnútri každého stvorenia a vynára sa predovšetkým v srdci človeka, pretože človek je „žobrákom k Bohu“ (porov. KKC 2559). Je to krásna definícia človeka: „Boží žobrák“. Ďakujem.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Po katechéze pápež František ako obyčajne pozdravil veriacich jednotlivých oblastí sveta v rozličných jazykoch. Svojim krajanom v Argentíne pápež pred sviatkom Panny Márie z Luján, ktorý budú sláviť 8. mája, vyprosoval na jej príhovor pomoc v tejto náročnej dobe. Podobne Poliakov pozdravil pred sviatkom ich patróna svätého biskupa a mučeníka Stanislava.

Pápež sa vrátil aj k nedávnemu sviatku 1. mája a prejavom solidarity v rámci sveta práce. Osobitné poďakovanie a žičenie vyslovil Svätý Otec sezónnym poľnohospodárskym robotníkom vo vidieckych oblastiach Talianska, ktorí mu zaslali svoje pozdravy. Mnohí spomedzi nich sú imigranti. Pápež František poukázal na ich neutešenú situáciu týmito slovami výzvy:

„Sú žiaľ neraz tvrdo vykorisťovaní. Je pravda, že je tu kríza pre všetkých, ale dôstojnosť práce treba vždy rešpektovať. Preto sa ujímam apelu týchto robotníkov a všetkých vykorisťovaných pracovníkov a vyzývam urobiť z krízy príležitosť ako dať do centra dôstojnosť ľudskej osoby a dôstojnosť práce.“

Svätý Otec pripomenul aj blížiaci sa mariánsky sviatok zverenia sa Ružencovej Panne Márii v jej svätyni v Pompejach, ktorý sa bude sláviť v piatok 8. mája. Podobne povzbudil všetkých veriacich zveriť sa v mesiaci máj Nebeskej Matke: „Povzbudzujem vás zveriť sa tej, ktorá nám bola daná pod krížom za Matku.“ Po spoločnej modlitbe Otčenáš v latinčine pápež udelil požehnanie.

06 mája 2020, 17:11 (vaticannews.va)

Autor: o.Jan - Utorok, 12.05. 2020 - 07:40:20 (8 čitateľov)(Zobraziť celý článok | 14710 bajtov | Hodnotenie: 0)
Nebojme sa vpustiť Ježišovo svetlo do našich temnôt
Rozjímanie

Nebojme sa vpustiť Ježišovo svetlo do našich temnôt – homília v stredu 6. mája

„Nemajme strach z Ježišovho svetla. Pán nás zachraňuje z temnôt, ktoré máme vnútri“. O tomto dnes kázal pápež František v rannej homílii v Dome sv. Marty v stredu 6. mája. Pri svätej omši sa modlil za pracovníkov médií, ktorí počas pandémie mnoho riskujú a sú preťažení.

V úvode slávenia Svätý Otec pozval k modlitbe: „Modlime sa dnes za mužov a ženy, ktorí pracujú v komunikačných prostriedkoch. V tomto čase pandémie veľa riskujú a práce je mnoho. Nech im Pán pomôže v tejto práci, aby šírili vždy pravdu.“

V homílii pápež komentoval úryvok z Evanjelia podľa Jána (12,44-50), v ktorom Ježiš hovorí: «Ja som prišiel na svet ako svetlo, aby nik, kto verí vo mňa, neostal vo tmách. Ak niekto počúva moje slová a nezachováva ich, ja ho nesúdim, lebo som neprišiel svet súdiť, ale svet spasiť».

Plné znenie homílie pápeža Františka:

Tento úryvok z Jánovho evanjelia (porov. 12,44-50) nám dáva vidieť, aká dôvernosť bola medzi Ježišom a Otcom. Ježiš robil to, čo mu Otec povedal. A preto hovorí: «Kto verí vo mňa, nie vo mňa verí, ale v toho, ktorý ma poslal» (v. 44). Potom svoju misiu upresňuje: «Ja som prišiel na svet ako svetlo, aby nik, kto verí vo mňa, neostal vo tmách» (v. 46). Predstavuje sa ako svetlo.

Ježišova misia je osvetľovať: svetlo. On sám povedal: «Ja som svetlo sveta» (Jn 8,12). Prorok Izaiáš prorokoval o tomto svetle: «Ľud bývajúci v temnotách
uvidel veľké svetlo» (Iz 9,1). Je to prísľub svetla, ktoré ožiari ľud. Aj misia apoštolov je prinášať svetlo. Pavol to povedal kráľovi Agrippovi: „Bol som vyvolený, aby som osvecoval, aby som prinášal toto svetlo – ktoré nie je moje, patrí inému – no aby som prinášal svetlo“ (porov. Sk 26,18). Je to Ježišova misia: prinášať svetlo. A misia apoštolov je prinášať Ježišovo svetlo. Osvecovať. Pretože svet bol vo tmách.

Avšak drámou Ježišovho svetla bolo, že bolo odmietnuté. Už na začiatku Evanjelia to Ján jasne hovorí: „Prišiel k svojim a vlastní ho neprijali. Milovali viac temnotu než svetlo“ (porov. Jn 1,9-11). Zvyknúť si na temnotu, žiť vo tmách: nevedia prijať svetlo, nemôžu to urobiť; sú otrokmi temnôt. A toto bude Ježišov boj, nepretržitý: osvecovať, prinášať svetlo, ktoré dáva vidieť veci tak, ako sa majú, aké sú; dáva vidieť slobodu, dáva vidieť pravdu, ukazuje cestu, ktorou sa vybrať, s Ježišovým svetlom.

Pavol mal túto skúsenosť prechodu z temnoty ku svetlu, keď sa s ním Pán stretol na ceste do Damasku. Bol oslepený. Slepý. Pánovo svetlo ho oslepilo. A potom, keď prešlo niekoľko dní, s krstom znovu nadobudol svetlo (porov. Sk 9,1-19). Mal túto skúsenosť prechodu od temnôt, v ktorých bol, ku svetlu. Je to aj náš prechod, ktorý sme sviatostne prijali v krste: preto sa krst v prvých storočiach nazýval „osvietenie“ (porov. sv. Justín, Apológia I,61,12), pretože ti dal svetlo, „dal ti vstúpiť“. Preto pri obrade krstu dávame otcovi a mame zapálenú sviecu, pretože dieťa je osvietené.

Ježiš prináša svetlo. Avšak ľud, tí ľudia, jeho ľud ho odmietol. Sú tak navyknutí na temnoty, že svetlo ich oslepuje, nevedia kráčať (porov. Jn 1,10-11). A toto je dráma nášho hriechu: hriech nás oslepuje a nemôžeme zniesť svetlo. Máme choré oči. A Ježiš to hovorí jasne v Matúšovom evanjeliu: „Ak je tvoje oko choré, celé tvoje telo bude choré. Ak tvoje oko vidí len tmu, koľko tmy bude v tvojom vnútri?“ (porov. Mt 6,22-23). Tma... A obrátenie je prechod z tmy do svetla.

Ktoré sú to však veci, čo robia oči, oči viery chorými? Naše oči sú choré: čo ich to „zráža k zemi“, čo ich to oslepuje? Neresti, svetský duch, pýcha – nerasti, čo ťa „tlačia k zemi“. A tieto tri veci – neresti, nadradenosť, duch svetskosti – ťa vedú k spolčovaniu sa s druhými s cieľom zostať bezpeční vo tmách. Často hovoríme o mafiách: to je toto. Avšak existujú „duchovné mafie“, existujú „domáce mafie“, vždy je to hľadanie niekoho ďalšieho, aby sme sa zakryli a zostali vo tmách.

Nie je ľahké žiť vo svetle. Svetlo nám dáva vidieť mnoho nepekných vecí v našom vnútri, ktoré nechceme vidieť: neresti, hriechy... Pomyslime na naše neresti, pomyslime na našu pýchu, pomyslime na nášho svetského ducha: tieto veci nás oslepujú, vzďaľujú nás od Ježišovho svetla.

Ak však začneme nad týmto uvažovať, nenarazíme na múr, nie: nájdeme východisko, pretože sám Ježiš hovorí, že on je svetlo, a hovorí aj: „Neprišiel som na svet, aby som ho odsúdil, ale aby som ho spasil“ (porov. Jn 12,46-47). Sám Ježiš, svetlo, hovorí: „Maj odvahu: nechaj sa osvietiť, daj sa vidieť taký, aký si vnútri, pretože to ja ťa posuniem vpred, zachránim ťa. Ja ťa neodsudzujem. Ja ťa zachraňujem“ (porov. v. 47).

Pán nás zachraňuje z temnôt, ktoré máme vnútri, z temnôt každodenného života, života spoločenského, života politického, národného, medzinárodného... Jestvuje toľko temnôt vo vnútri. A Pán nás zachraňuje. Najprv nás však žiada pozrieť sa na ne; aby sme mali odvahu vidieť naše temnoty, aby tak Pánovo svetlo vstúpilo dnu a zachránilo nás.

Nemajme strach z Pána: je veľmi dobrý, je mierny, je nám nablízku. Prišiel, aby nás zachránil. Nebojme sa Ježišovho svetla.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Modlitba duchovného prijímania

V závere liturgie Svätý Otec pozval veriacich vzbudiť si túžbu po prijatí Eucharistie:

„Môj Ježišu, verím, že si v Najsvätejšej oltárnej sviatosti skutočne prítomný. Milujem ťa nadovšetko a moja duša túži po tebe. Keďže ťa teraz nemôžem prijať sviatostne, príď do môjho srdca aspoň duchovne. A pri tvojom príchode ťa objímam a celkom sa s tebou spájam. Nedovoľ, aby som sa niekedy odlúčil od teba.“

Slávenie uzavrela krátka adorácia s eucharistickým požehnaním.

-zk, jb-

06 mája 2020, 13:32 (vaticannews.va)

Autor: o.Jan - Utorok, 12.05. 2020 - 07:39:18 (9 čitateľov)(Zobraziť celý článok | 12087 bajtov | Hodnotenie: 0)
Duch Tešiteľ nás učí rásť ako stromy prinášajúce ovocie
Rozjímanie

Duch Tešiteľ nás učí rásť ako stromy prinášajúce ovocie

Duch Svätý je Boží dar, Utešiteľ, ktorého nám posiela Pán, aby nás podopieral, pomáhal nám v živote napredovať, pamätať, rozlišovať a rásť v chápaní Božích tajomstiev. O tomto dnes kázal pápež František v Dome sv. Marty v pondelok 11. mája. Svätý Otec omšu obetoval za nezamestnaných a pripomenul aj 75. výročie znovuobjavenia tela sv. Timoteja v katedrále talianskeho mestečka Termoli.

Pozostatky sv. Timoteja boli objavené v roku 1945 pri reštaurátorských prácach v tamojšej krypte, kde ich pred stáročiami počas vojny ukryl vtedajší biskup. Pápež zároveň vyzval k modlitbe za nezamestnaných:

„Dnes sa spájame s veriacimi z Termoli, na sviatok znovuobjavenia tela sv. Timoteja. V týchto dňoch mnoho ľudí stratilo prácu; neboli prijatí naspäť, pracovali načierno... Modlime sa za týchto našich bratov a sestry, postihnutých stratou práce.“

V homílii Svätý Otec komentoval dnešný úryvok z Jánovho evanjelia (14,21-26), v ktorom Ježiš svojim učeníkom sľubuje Ducha Svätého.

Plné znenie homílie

Úryvok z dnešného Evanjelia je Ježišova rozlúčka pri večeri (porov. Jn 14,21-26). Pán končí týmito vetami: «Toto som vám povedal, kým som ešte u vás. Ale Tešiteľ, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal» (v. 25-26). Je to prísľub Ducha Svätého; Ducha Svätého, ktorý prebýva s nami a ktorého posielajú Otec a Syn. „Otec ho pošle v mojom mene“, hovorí Ježiš, aby nás sprevádzal životom. A nazývajú ho aj Paraklétom.

Toto je rola Ducha Svätého. V gréčtine je paraklét (παράκλητος) ten, kto podporuje, sprevádzaním chráni pred pádom, ten, kto ťa udržiava pevným, kto ti je nablízku, aby ťa podoprel. A Pán nám sľúbil túto podporu, ktorou je Boh, tak ako on: je to Duch Svätý. Čo v nás robí Duch Svätý? Pán hovorí: «naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal» (v. 26).

Učiť a pripomínať. Toto je úloha Ducha Svätého. Učí nás: učí nás tajomstvu viery, učí nás vstupovať do tajomstva, chápať to tajomstvo trochu viac. Učí nás Ježišovej náuke a učí nás ako rozvíjať našu vieru bez omylov, pretože náuka rastie, avšak vždy v tom istom smere: vzrastá v chápaní. A Duch nám pomáha rásť v chápaní viery, viac jej porozumieť, rozumieť tomu, čo hovorí viera.

Viera nie je niečo statické; náuka nie je statická vec: rastie. Rastie tak, ako rastú stromy – vždy sú tie isté, no čoraz väčšie, s ovocím – avšak vždy rovnako, v tom istom smere. A Duch Svätý zabraňuje tomu, aby sa náuka mýlila, zabraňuje, aby zostala statická, bez toho, aby v nás rástla. Naučí nás veci, ktoré nás učil Ježiš, rozvinie v nás chápanie toho, čo nás Ježiš učil, dá v nás vzrastať, až po zrelosť, Pánovej náuke.

A ďalšie, čo hovorí Ježiš o činnosti Ducha Svätého je pripamätanie: «pripomenie vám všetko, čo som vám povedal» (v. 26). Duch Svätý je ako pamäť, prebúdza nás: „Nuž spomeň si na toto, pamätaj na tamto“; udržiava nás bdelých, vždy bdelých v Pánových veciach a pripomína nám aj náš život: „Pomysli na ten moment, pomysli na to, ako si stretol Pána, pomysli na to, ako si Pána opustil“.

Raz som sa dopočul, že istý človek sa pred Pánom modlil takto: „Pane, ja som ten istý, čo som ako dieťa, ako chlapec, mal tieto sny. Potom som sa vydal pomýlenými cestami. Teraz si ma zavolal“. Ja som ten istý: toto je pamäť Ducha Svätého v našom živote. Vedie ťa to k pamätaniu si spásy, k pamätaniu si toho, čo nás naučil Ježiš, ale aj k pamätaniu si vlastného života.

A slová toho človeka mi dali uvedomiť si ten pekný spôsob ako sa modliť, hľadieť na Pána: „Som ten istý. Veľa som prešiel, veľmi som sa zmýlil, no som ten istý a ty ma miluješ“. Pamäť životnej cesty. A v tejto pamäti nás vedie Duch Svätý; vedie nás k rozlišovaniu čo mám teraz robiť, ktorá cesta je tá správna a ktorá je pomýlená, aj pri drobných rozhodnutiach.

Ak prosíme o svetlo Ducha Svätého, on nám pomôže rozlišovať, aby sme spravili tie pravé rozhodnutia, tie malé každodenné i tie najväčšie. On je ten, ktorý nás sprevádza, podopiera pri rozlišovaní. Teda Duch, ktorý učí, naučí nás všetkému, čiže dáva rásť viere, uvádza nás do tajomstva, Duch, ktorý nám pripomína. Pripomína nám vieru, pripomína nám náš život, a je to Duch, ktorý nás v tejto náuke, v tejto pamäti, učí rozlíšiť, aké rozhodnutia máme urobiť.

A evanjeliá tu dávajú Duchu Svätému meno: áno, Paraklét, pretože ťa podopiera; no aj ďalšie ešte krajšie meno: Dar Boží. Duch je Božím darom. Práve Duch je tým Darom. Nenechám vás samých, pošlem vám Utešiteľa, ktorý vás bude podopierať a pomôže vám ísť vpred, pamätať, rozlišovať a rásť. Božím darom je Duch Svätý.

Nech nám, Pán pomôže chrániť si tento Dar, ktorý nám on dal pri krste a ktorý my všetci máme vo svojom vnútri.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Modlitba duchovného prijímania

V závere liturgie Svätý Otec pozval veriacich k modlitbe duchovného prijímania:

„Môj Ježišu, verím, že si v Najsvätejšej oltárnej sviatosti skutočne prítomný. Milujem ťa nadovšetko a moja duša túži po tebe. Keďže ťa teraz nemôžem prijať sviatostne, príď do môjho srdca aspoň duchovne. A pri tvojom príchode ťa objímam a celkom sa s tebou spájam. Nedovoľ, aby som sa niekedy odlúčil od teba.“

Slávenie uzavrela krátka adorácia s eucharistickým požehnaním.

-zk, jb-

11 mája 2020, 13:36 (vaticannews.va)

Autor: o.Jan - Utorok, 12.05. 2020 - 07:37:50 (7 čitateľov)(Zobraziť celý článok | 10313 bajtov | Hodnotenie: 0)
Postoje, ktoré nám bránia poznať Ježiša  ranná homília 5. mája
Rozjímanie

Postoje, ktoré nám bránia poznať Ježiša – ranná homília 5. mája

V rannej homílii z Domu sv. Marty v utorok 5. mája pápež František hovoril o dôležitosti slobody pri nasledovaní Ježiša. Upozornil na niektoré nebezpečné postoje, ktoré môžu vopred zabrániť spoznaniu Krista a rastu vo viere. Svätú omšu obetoval pápež František za obete pandémie, ktoré neraz musia zomierať bez pohladenia blízkej osoby.

V úvode svätej omše pápež vyzval k modlitbe: „Modlime sa dnes za zosnulých, ktorí zomreli kvôli pandémii. Mnohí z nich umreli osamote, bez pohladenia svojich blízkych, ba i bez pohrebu. Nech ich Pán prijme do svojej slávy.“

V homílii Svätý Otec komentoval úryvok z Evanjelia podľa Jána (Jn 10,22-30), kde Ježiš odpovedá tým, čo na jednej strane chceli od neho jasne počuť, či je Mesiáš, no na druhej strane im ich postoje vopred znemožnili uveriť v neho.  

Homília Svätého Otca

Ježiš bol v chráme, blízko bol sviatok Posvätenia chrámu (porov. Jn 10,22-30). Aj Židia ho vtedy «obstúpili a hovorili mu: „Dokedy nás chceš držať v neistote?! Ak si Mesiáš, povedz nám to otvorene“» (v. 24). Tlačili ho stratiť trpezlivosť, no s akou miernosťou «im Ježiš odvetil: „Už som vám povedal, a neveríte» (v. 25). Pokračovali: „Ale si to ty? Si to ty?“ – „Áno, povedal som vám to, no neveríte!“ «Neveríte, lebo nie ste z mojich oviec» (v. 26).

A toto v nás možno vyvoláva pochybnosť: ja verím a patrím k Ježišovým ovciam; ak však Ježiš povedal: „Vy nemôžete uveriť, lebo nie ste z mojich oviec“, je tu vo viere niečo, čo predchádza stretnutiu s Ježišom? V čom spočíva to patriť k Ježišovi vo viere? Čo je tým, čo ma brzdí pred bránou, ktorou je Ježiš?

Vyznaniu Ježiša predchádzajú určité postoje. Aj u nás, ktorí sme v Ježišovom stáde. Sú ako predpojaté antipatie, ktoré nám nedovolia pokročiť v poznaní Pána. Tou prvou zo všetkých sú majetky. Aj mnohí z nás, ktorí sme vošli Pánovou bránou, potom sa zastavíme a nenapredujeme, lebo sme uväznení v majetkoch. Pán bol tvrdý voči majetkom, bol veľmi tvrdý, veľmi tvrdý. Až do tej miery, že ľahšie je ťave prejsť cez ucho ihly, ako boháčovi vojsť do nebeského kráľovstva (porov. Mt 19,24). Toto je tvrdé. Bohatstvá sú prekážkou k napredovaniu. Máme teda upadnúť do pauperizmu (idealizácie chudoby)? Nie. Nebuďme však otrokmi majetkov, nežime pre bohatstvá, pretože bohatstvá sú pánom, sú pánom tohto sveta, a my nemôžeme slúžiť dvom pánom (porov. Lk 16,13). Bohatstvá nás brzdia.

Ďalšou vecou, ktorá bráni pokročiť v poznaní Ježiša, v príslušnosti k Ježišovi, je rigídnosť: rigídnosť srdca. Aj rigídnosť v interpretácii zákona. Ježiš  napomína farizejov, učiteľov Zákona, za túto rigídnosť (porov. Mt 23,1-36), čo nie je vernosťou: vernosť je vždy darom pre Boha; rigídnosť je istotou pre mňa samotného.

Pamätám si ako ma raz pri vstupe do farnosti oslovila istá pani – jedna dobrá pani –, ktorá prišla ku mne a hovorí: „Otče, jednu radu...“ – „Hovorte.“ – „Minulý týždeň, v sobotu, nie včera, v predošlú sobotu, sme s rodinou išli na jednu svadbu: bola s omšou. Bolo to v sobotu popoludní a mysleli sme si, že touto omšou sme splnili nedeľné prikázanie. No potom, vracajúc sa domov, som rozmýšľala nad tým, že čítania tej omše neboli z nedele. A tak som si uvedomila, že som v smrteľnom hriechu, pretože v nedeľu som nešla na omšu, lebo som ju mala v sobotu, no tá omša nebola pravá, pretože čítania neboli tie pravé“. Tá rigídnosť. A tá pani patrila k jednému cirkevnému hnutiu. Rigídnosť. Toto nás vzďaľuje od Ježišovej múdrosti, od Ježišovej krásy; oberá ťa o slobodu. A toľkí pastieri dávajú rásť tejto rigídnosti v dušiach veriacich. A táto rigídnosť nám nedovolí vojsť Ježišovou bránou (porov. Jn 10,7): dôležitejším je dodržiavanie zákona tak ako je písaný či ako ho ja interpretujem, než sloboda napredovania v nasledovaní Ježiša.

Ďalšia vec, ktorá nám nedovolí ísť vpred v poznávaní Ježiša, je omrzelosť (acédia). Tá únava. Pomyslime na toho muža pri rybníku: 38 rokov tam bol (porov. Jn 5,1-9). Omrzelosť. Oberá nás o vôľu ísť vpred a všetko je „áno, ale nie teraz, teraz nie“, ktoré ťa vedie k vlažnosti, robí ťa vlažným. Omrzelosť je ďalšou vecou, ktorá nám bráni ísť vpred.

Ďalšou vecou, ktorá je dosť nepekná, je klerikalistický postoj. Klerikalizmus sa stavia na Ježišovo miesto. Hovorí: „Nie, toto musí byť takto, tak a tak“ – „Ale veď Učiteľ...“ – „Učiteľa sem nemiešaj: má to byť takto a takto, a ak to nerobíš takto a takto, nemožno ti vojsť“. Klerikalizmus, ktorý veriacich oberá o slobodu viery. Toto je nepekná choroba v Cirkvi: klerikalistický postoj.

Potom, ďalšou vecou, ktorá nám bráni pokročiť, bráni nám vstúpiť, aby sme spoznali Ježiša a vyznávali ho, je duch svetskosti. Keď dodržiavanie viery, praktizovanie viery skončí vo svetskosti. A všetko je svetské. Pomyslime na slávenie niektorých sviatostí v niektorých farnostiach: koľko svetskosti je tam! A nedáva to dobre pochopiť milosť Ježišovej prítomnosti.

Toto sú tie veci, ktoré nám bránia patriť k Ježišovým ovciam. Sme „ovcami“ všetkých týchto vecí: bohatstvo, omrzelosť, rigídnosť, svetskosť, klerikalizmus, spôsoby, ideológie, formy života. Chýba sloboda. A nedá sa nasledovať Ježiša bez slobody. - „Neraz sa však sloboda preženie a človek sa pokĺzne.“ - Áno, to je pravda. Je to tak. Môžeme skĺznuť, keď kráčame v slobode. No horšie je skĺznuť ešte pred vykročením, v týchto veciach, ktoré zabraňujú, aby sme začali kráčať.

Nech nás Pán osvieti, aby sme videli vo svojom vnútri, či je tam sloboda prejsť tou bránou, ktorou je Ježiš a držať sa za Ježišom, aby sme sa stali stádom, aby sme sa stali ovcami z jeho stáda.“

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Modlitba duchovného prijímania

V závere liturgie Svätý Otec pozval veriacich k modlitbe duchovného prijímania:

„Môj Ježišu, verím, že si v Najsvätejšej oltárnej sviatosti skutočne prítomný. Milujem ťa nadovšetko a moja duša túži po tebe. Keďže ťa teraz nemôžem prijať sviatostne, príď do môjho srdca aspoň duchovne. A pri tvojom príchode ťa objímam a celkom sa s tebou spájam. Nedovoľ, aby som sa niekedy odlúčil od teba.“

Slávenie uzavrela krátka adorácia s eucharistickým požehnaním.

-zk, jb- 05 mája 2020, 15:23 (vaticannews.va)

Autor: o.Jan - Utorok, 05.05. 2020 - 17:11:57 (11 čitateľov)(Zobraziť celý článok | 10610 bajtov | Hodnotenie: 0)
Ranná homília: Ježiš je pastierom všetkých, nerobí rozdiely
Rozjímanie

Ranná homília: Ježiš je pastierom všetkých, nerobí rozdiely

V pondelok 4. mája sa pápež František pri rannej svätej omši modlil za rodiny, aby zvládali náročnosť karantény, ako aj za predchádzanie domácemu násiliu. V homílii sa sústredil na jednotu Cirkvi pri legitímnej šírke jej názorového spektra. Zdôraznil jednotu, ktorú prináša Ježiš ako pastier, ktorý prišiel zachrániť všetkých ľudí bez výnimky. 

Nakoľko v čase pandémie i pri zmiernených opatreniach tzv. „fázy 2“ sú v Taliansku naďalej verejné sväté omše zakázané, pápež František pokračuje v ranných sláveniach prenášaných naživo z Domu sv. Marty. V úvode dnes vyslovil nasledujúci úmysel:

„Modlime sa dnes za rodiny: v tomto čase karantény je rodina zatvorená doma, snaží sa robiť všeličo nové, o tvorivosť s deťmi i so všetkými, aby sa išlo ďalej. A je tu aj tá ďalšia skutočnosť, že niekedy sa objaví domáce násilie. Modlime sa za rodiny, aby pokračovali v pokoji, s tvorivosťou a trpezlivosťou v tejto karanténe.“

V homílii pápež František komentoval čítanie zo Skutkov apoštolov (11,1-18), kde vyčítajú Petrovi, že jedol s pohanmi. Zatiaľ čo ideológie a svetské prístupy vyvolávajú v Cirkvi rozdelenia, naopak počúvanie Ducha Svätého vedie k jednote, vysvetlil pápež František. V tejto súvislosti zvlášť zdôraznil Ježišove slová z Jánovho evanjelia (10, 11-18), že je pastierom všetkých oviec, nerobí rozdiely.

Homília Svätého Otca

Keď Peter vstúpil do Jeruzalema, veriaci mu dohovárali (porov. Sk 11,1-8). Napomínali ho, pretože vošiel do domu neobrezaných mužov a jedol spolu s nimi, s pohanmi: toto sa nesmelo, bol to hriech. Čistota podľa zákona toto nedovoľovala. Ale Peter to urobil, pretože to Duch Svätý ho tam priviedol.

Vždy je v Cirkvi – a zvlášť v prvotnej Cirkvi, pretože tá vec nebola vyjasnená – tento duch, že „my sme spravodliví, tí druhí sú hriešnici“. Toto „my a tí druhí“, „my a druhí“, rozdelenia: „My máme tú správnu pozíciu pred Bohom“. Na druhej strane sú tu „tí ostatní“, a hovorí sa už aj, že „sú odsúdení“.

A toto je určitá choroba v Cirkvi, choroba, ktorá sa rodí z ideológií alebo z náboženských strán... Myslime na to, že v čase Ježiša boli aspoň štyri náboženské strany: strana farizejov, strana saducejov, strana zelótov, a strana esénov, a každá interpretovala zákon podľa svojej predstavy o ňom. A takéto myslenie je akousi školou „mimo zákon“, keď sa nejaký svetský spôsob zmýšľania stane vykladačom zákona.

Aj Ježišovi vyčítali, že vstupoval do domov mýtnikov – čo boli podľa nich hriešnici – a jedol s nimi, s hriešnikmi, čo čistota podľa zákona nedovoľovala, a neumýval si ruky pred obedom... Vždy tu ide o také napomínanie, ktoré robí rozdelenie: toto je to dôležité, čo by som chcel zdôrazniť.

Sú také idey, také pozície, ktoré robia rozdelenie až natoľko, že je dôležitejšie rozdelenie než jednota. Moja idea je dôležitejšia než Duch Svätý, ktorý nás vedie. Je jeden emeritný kardinál, ktorý býva tu vo Vatikáne, skvelý duchovný pastier, a on svojim veriacim hovorieval: „Veď Cirkev je ako rieka, viete? Niektorí sú viac na tejto strane, iní na druhej strane, ale dôležité je, aby všetci boli vnútri rieky“. Toto je jednota Cirkvi. Nikto mimo, všetci dnu. A potom pokiaľ ide o osobitosti, toto nerozdeľuje, nie je to ideológia, je to dovolené. Ale prečo má Cirkev takúto šírku rieky? Pretože Pán to takto chce.

Pán nám v Evanjeliu hovorí: „Mám aj iné ovce, ktoré nie sú z tohoto ovčinca. Aj tie musím priviesť a budú počuť môj hlas; a bude jedno stádo a jeden pastier“ (Jn 10,16). Pán hovorí: „Mám ovce všade a som pastierom všetkých“. Toto „všetci“ u Ježiša je veľmi dôležité.

Pomyslime na podobenstvo o svadobnej hostine (Mt 22,1-10), keď pozvaní nechceli prísť: jeden pretože kúpil pole, jeden sa oženil... každý dal nejaký dôvod, aby tam nešiel. A pán sa nahneval a povedal: „Choďte preto na rázcestia a všetkých, čo nájdete, zavolajte na svadbu“ (v. 9). Všetkých. Veľkých i malých, bohatých i chudobných, dobrých i zlých. Všetkých.

Toto „všetci“ je takpovediac Pánovou víziou, ktorý prišiel kvôli všetkým a zomrel za všetkých. - „Ale zomrel aj za toho podliaka, ktorý mi neznesiteľne strpčil život?“ - Zomrel aj za neho. - „A za toho zlodeja?“ - Zomrel aj za neho. Za všetkých. A aj za ľudí, ktorí v neho neveria alebo sú z iných náboženstiev: za všetkých zomrel. Týmto sa ale nechce povedať, že treba robiť prozelytizmus: nie. Ale on zomrel za všetkých, ospravedlnil všetkých.

Tu v Ríme je jedna pani, skvelá žena, profesorka, je to profesorka [Maria Grazia] Mara, ktorá vtedy, keď sa vyskytli ťažkosti, keď boli rôzne tábory, povedala: „Ale Kristus zomrel za všetkých: poďme ďalej!“ Tá schopnosť konštruktívnosti. Máme jedného Vykupiteľa, jedinú jednotu: Kristus zomrel za všetkých.

Naopak pokušenie je – a aj Pavol to zakúsil: „Ja som Pavlov, ja Apollov, ja tohto, ja iného...!“ A pomyslime na nás pred päťdesiatimi rokmi, po koncile: rozdelenia, ktorými trpela Cirkev: „Ja som za túto stranu, ja si myslím toto, ty takto...“. Áno, je dovolené mať svoj pohľad, ale v jednote Cirkvi, pod Pastierom Ježišom.

Dve veci. Dohováranie apoštolov Petrovi, pretože vošiel do domu pohanov; a Ježiš, ktorý hovorí: „Ja som pastier všetkých“. Som pastierom všetkých. A že hovorí: „Mám aj iné ovce, ktoré nie sú z tohoto ovčinca. Aj tie musím priviesť a budú počuť môj hlas; a bude jedno stádo“ (porov. Jn 10,16). To je modlitba za jednotu všetkých ľudí, pretože všetci muži a ženy... všetci máme jediného pastiera: Ježiša.

Nech nás Pán oslobodí od tej psychológie rozdeľovania, delenia, a nech nám pomáha vidieť toto Ježišovo, tú Ježišovu veľkú vec, že v ňom sme všetci bratia a on je pastierom všetkých. To dnešné slovo „všetci“ – všetci – nech nás sprevádza počas dňa.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

Modlitba duchovného prijímania

Svätý Otec pre veriacich sledujúcich priamy prenos predniesol modlitbu duchovného svätého prijímania:

„K tvojim nohám, môj Ježiš, sa skláňam a obetujem ti kajúcnosť svojho skrúšeného srdca, ktoré sa vo svojej nepatrnosti ponára do tvojej svätej prítomnosti. Klaniam sa ti vo sviatosti tvojej lásky, túžim ťa prijať do chudobného príbytku, ktorý ti ponúka moje srdce. Vo vyčkávaní šťastia sviatostného prijatia chcem ťa prijať duchovne.

Príď ku mne, môj Ježiš, aby som mohol prísť k tebe. Kiež tvoja láska roznieti celé moje bytie, na život a na smrť. Verím v teba, dúfam v teba, milujem ťa.“

Na záver svätej omše bola vystavená Sviatosť oltárna na tichú adoráciu, po ktorej pápež František udelil eucharistické požehnanie.

-mh, jb-

04 mája 2020, 13:49 (vaticannews.va)

Autor: o.Jan - Utorok, 05.05. 2020 - 07:13:33 (11 čitateľov)(Zobraziť celý článok | 14084 bajtov | Hodnotenie: 0)
573 článkov (58 stránok, 10 článkov na stránku)
[ 1 | 2 | 3 ]
Prejsť na:
Počítadlo
Verejných návštev
stránok od 28.08.2012

[ Viac ]
Počet ľudí na stránke
Spolu: 21
CP Ďačov
Cest. poriadok Ďačov

Stránka obce Ďačov
Obec Ďačov
Ankety
Ako sa Vám pačí naša WEB stránka?

Slabá
Pekná
Veľni pekná



Výsledky
Ďalšie ankety

Hlasov 654
Web kamery
 
Viac web kamier
Počasie
Predpoveď počasia : www.meteo.sk
Fáza mesiaca

SATELIT
Odkazy na WEB stránky

Webhosting WebSupport
Hosting s ľudským prístupom

Oficiálna stránka katolíckej cirkvi na Slovensku
Oficiálna stránka katolíckej cirkvi na Slovensku

Obec Milpoš
Oficiálna stránka obce Milpoš

Obec Ďačov
Oficiálne stránky obce Ďačov

MOSRZ Sabinov
Miestná organizácia SRZ Sabinov

Mesto Sabinov
Mesto Sabinov kde sa dobre žije

Mesto Lipany
Mesto Lipany

Krehlík Ján
Súkromné stránky Ján Krehlik

Klub Nemecký obrovitý strakáč a Český strakáč
Klub chovateľov nemecký obrovitý strakáč a český strakáč

Gymnázium Lipany
Gymnázium Lipany - stránka našej školy

Gréckokatolícke mládežnícke centrum
Gréckokatolícke mládežnícke centrum - Barka v Juskovej Voli.

Gréckokat. arcibiskupstvo Prešov
Gréckokat. arcibiskupstvo Prešov


Gréckokatolícka farnosť Sabinov

[ Pozri ZOZNAM ]
KALKULAČKA
Kalkulačka
 

OCHRANA OSOBNÝCH ÚDAJOV


Správca stránok: Mgr. Krehlík Ján

©2012
WWW.krehlik.eu WEBmaster: Krehlík Ján st.
Čas potrebný k spracovaniu stránky 0.14 sekúnd

  Admin
Infor. o registracii domeny